„Postarajte sa, o to, aby tu bol dostatok lucerny, aby jelene prichádzali samy, a aby sa z tohto miesta stal jelení park…“
Toto je náhodne otvorený, a ako vždy pri náhodnom otváraní kníh pre mňa zjavne nenáhodný citát z Oshovej knihy Cesta ľudskej bytosti.
Vysvetlím úvodom celú myšlienku. Buddha žil v jeleňom parku, so svojimi žiakmi, aj so stovkami jeleňov.
Jelene vedia, že nemôžu inak odísť, lebo by nenašli také bezpečné miesto, kde by ich kŕmili a nezabili. Sú – ako hovorí Osho – „omnoho inteligentnejšie ako váš generálny prokurátor, vedia veľmi dobre, že toto sú tí správni ľudia, s ktorými sa oplatí ostať.“
Aj by som sa zasmiala tej koincidencii, keby mi bolo v tejto chvíli do smiechu.
Nuž, tie jelene sú zjavne inteligentnejšie aj ako ja. Osud nás niekedy musí triasť, a triasť, a triasť za plecia, kým pochopíme, že čo má a čo nemá v živote význam. Pretože na rozdiel od jeleňov nedostávame vrodený program, a tak trvá, kým pochopíme, kde nie je naše pravé miesto.
Presne to som dnes večer v myšlienkach riešila. Napriek únave z päťdňovej nonstopky mojej nočnej práce, v ktorej ma tlačili termíny. (Ach, skoro by som po kolenách liezla v tejto chvíli z tej únavy – ale termíny stíham. Som človek plniaci povinnosti – taký samuraj, to som kedysi už v blogu priznala. Moje korene sú o zodpovednosti, svedomitosti). Držím sa útržkov spomienok na syna, možno som preto chcela uchovať čokoľvek, čo mi ho pripomína…
Nuž, k poznaniu toho, čo je pre nás naozaj dôležité, v živote putujeme niekedy veľmi dlho. Možno nám v tom bráni chyba stereotypu, pretože zapúšťame korene prihlboko, a držíme sa spomienok, čohosi čo sme roky budovali. A možno len svojich ilúzií, ale držíme sa ich ako kliešť, s námahou a bolesťou, napriek všetkému…
Lenže Zámer sveta vždy nájde spôsob, ako nás presvedčiť.
Niekedy skrátka stačí, aby nám ukázal, ako to vyzerá správne, aby sme to konečne prijali. Vlastne netreba veľa, naozaj tak budhisticky – ste na jednej strane, a potom zrazu na druhej, pochopíte. Viete čo je nesprávne, presne to viete. A viete aj ako má to správne vyzerať. V takej chvíli pochopíte, že pravý partner vás nedrží pod krkom, ale za ruku. Okamih – a viete, čo znamená jedinečnosť. Žiadna z čísel, jediná. Hlboké prepojenie, aké stojí za to hľadať, až kým hio nenájdete.
(Aby ste to nechápali zle – to držanie za ruku nie je žiadny tajný pražský priateľ. Konštelácie sú pre mňa takou hodne silnou a dôležitou životnou skúsenosťou. Chodím na doplňujúci výcvik – tento raz do Prahy. A hej, o dva týždne ma tam čakajú dva obrovské kroky, moje najväčšie).
A potom nás Zámer sveta už len v reáli skúša, či sme konečne pochopili. A tak si na vlastnej koži odškrtávate tie správne odpovede. Nie, toto nie je úcta, nie, toto nie je láska, nie, toto nie je partnerstvo…
No konečne, nazbierali ste dostatok bodov v teste, môžete postúpiť na ďalší level…
Záverom…
No dáme niečo veselé?
Moja hláška v dnešnom temnom a neskutočne mrazivom prednohorskom skorom ráne, keď Kika dorazila za mnou k liečebni, kde čakáme na bus do práce.
„Fúha, taká zima, skoro som si aj vetrovku zapla…“
Elena Predná Hora, 19.2.2018