Pravá cesta v zmysle životného poslania a predurčenia, najlepšia verzia seba a svojho života – ako ju len rozpoznať? Prináša pravú lásku, zmysluplnosť života – no kto by to všetko nechcel?
Dnes pár slov o tom, ako pochopiť svoju pravú cestu, v ďalších blogoch tejto jedenástky doplním o postup, ako sa na ňu naozaj dostať.
Dary Osudu…
Dostatočne zmúdrení ich s dôverou prijímame, pretože vieme, že nám dáva to najlepšie, aby sme došli k svojmu pravému poslaniu. Dar Osudu ale neznamená, že ak niekde sme, tak je to skrátka náš osud – a tak to má byť. Podaktorí dokonca veríme, že to je nejaká karma, trest, ak žijeme v nejakej ťažkej situácii. Často si kladieme takúto otázku, dokedy to tak má byť?
Ak sme ešte nezmúdreli, tak kráčame často presne opačne – lebo Osud je len šanca, a nie nutnosť múdreho kroku. Preto, ak nadávame na Osud, mali by sme v skutočnosti začať sami u seba – pretože Osud nám chce zariadiť najlepšiu verziu našich možností a ich využitia, najšťastnejšiu verziu nášho životného príbehu. Ak sme v zlej situácii, žiadny neprajný Osud nie je na vine – v skutočnosti sme to my sami, čo nám bráni sa posunúť na svoje pravé miesto. Môže to byť naša vlastná nezrelosť, chýbajúca odvaha, či chýbajúca intuícia.
Pozrime sa teraz pozorne na všetky tri dôvody svojho chybného postavenia v živote.
Prvým dôvodom je naša nezrelosť
– tá nás vedie nesprávnym smerom, lebo volíme nesprávne hodnoty, ktorými sa riadime. Nejde ani zďaleka len o tie klasické morálne hodnoty, ktoré vcelku jednoducho a jasne vystihlo 10 Božích prikázaní – ako nepokradneš, nezabiješ, budeš mať úctu k rodičom… Tie sú nutným základom pre život, sú zábranou na našej ceste k pravému poslaniu.
Ozaj, vedeli by ste ich vymenovať – a riadite sa nimi?
Ja niekedy uvažujem, nakoľko tie hodnoty z 10 prikázaní dnešná doba kriví. Nejde len o hodnotu ľudského života – zabitie človeka pre mnohých je len prostriedok udržať si moc či získať peniaze, ale aj o ľahkomyseľný prístup k tehotenstvu a jeho prerušeniu. A rovnako i ďalšie tie prikázania, vrátim sa k nim inokedy.
Ak sparafrázujem známy Ježišov výrok, tak „skôr prejde ťava uchom ihly, ako človek porušujúci klasické morálne hodnoty – prikázania – príde ku pravému životnému poslaniu“. Až keď si uvedomíme cennosť týchto 10 prikázaní a máme ich vo svojom živote pevne zakotvené, pohneme sa ďalej dopredu.
A Osud presne vie, či sme ich zakorenili pevne, alebo je to len hra.
Avšak sú aj hodnoty nadstavbové – ako rôzne naše predsudky, ktoré nám bránia vidieť pravé hodnoty a riadiť sa nimi. Sú pre nás brzdou na ceste k pravému poslaniu. Osud nás nechá, aby sme ich volili, no zároveň nám umožní pochopiť, že to nie sú tie pravé hodnoty.
Ak sa v živote riadime falošnými hodnotami, Osud nám ukáže, ako veľmi sa mýlime. Hľadáme materiálny blahobyt – a prídeme na to, že ani s hŕbou peňazí nie sme šťastní. Vyberáme si partnera podľa výzoru, a pochopíme pravdivosť príslovia o peknej a prázdnej mise. Pachtíme sa za postavením, ale dostaneme sa do životnej situácie, v ktorej si uvedomíme jeho bezcennosť.
Druhým dôvodom je chýbajúca odvaha
– ukazuje na potrebu posilniť našu dôveru k Osudu. To je z môjho pohľadu o potrebe uvedomiť si v srdci, že to s nami Osud, Boh, Zámer sveta – presne tá vyššia sila, ktorá riadi naše cesty – naozaj myslí dobre.
Spomeňte si na nejakú situáciu vo svojom živote, že ste niečo chceli, ale nesplnilo sa to. A potom ste pochopili, že to bolo dobre pre vás samých – rozhodne lepšie, ako keby sa vám to bolo splnilo. Sú také situácie, však?
Možno neveríme, že to s nami myslí Boh a Osud dobre, pretože sme zažili niečo ťažké. Cennosť takých ťažkých chvíľ si uvedomujeme až s odstupom času, pretože bez nich by sme nikdy nedokázali spraviť a zvládnuť niektoré veci. No v tej ťažkej situácii to ešte nechápeme – a tak si myslíme, že nás Boh nemá rád a Osud nám nepraje. Pritom v pozadí je v skutočnosti to, že my sami sa nemáme dosť radi, aby sme vkročili do najlepšej verzie svojho príbehu. Podvedome si to nedovolíme. Až keď naozaj pocítime, že si zaslúžime niečo lepšie, vykročíme zo zlej situácie.
Tretím dôvodom je chýbajúca intuícia
Spomínate si aj na nejakú situáciu, v ktorej ste cítili, že máte spraviť nejaký krok, a vy ste ho nakoniec nespravili? Spravili ste nejaký iný krok – a už viete, že nebol ten správny, že to nebolo múdre životné rozhodnutie?
To sú tzv. „odbočky na ceste“, už nejdeme svojim pravým poslaním. V takých situáciách sa dostávame vo svojom živote na bočnú koľaj, zaviazneme – máme nimi len pochopiť nezmyselnosť smeru. Je pravdou, že niekedy sa učíme ťažko, sme akoby nepoučiteľní a opakujeme dookola tie isté chyby. Dostávame sa potom znovu a znovu do podobných životných problémov, vyberáme si podobné typy partnerov, akoby sme chodili stále do kruhu.
Odbočky na ceste nepotrebujeme, ak sme zrelí, vtedy vnímame svoj správny smer a kráčame ním…
Záverom…
Nuž áno, takto to chodí. A riešenia? O nich budem uvažovať v nasledujúcich blogoch.
P.S.:
Budem úprimná – tento odsek ma stojí viac energie ako celý blog. Pretože dnes som dostala do rúk ďalšie odvolanie nemocnice. Neprečítala som ho vďaka mojej samurajskej povahe cez deň, až teraz, lebo som vedela, čo to spraví so mnou. Hej.
Elena Predná Hora, 13.3.2018