Dnes pohovoríme o tom, čo môže Kočner. A o tom, že keď môže Kočner, prečo by sme aj my ostatní nemohli…
Jasné, dnes zasa pár tvrdých slov ku prípadu novinára Kuciaka a jeho priateľky. Názor o spravodlivosti tohto štátu na slovenský spôsob netajím už dlho – a dnes pribudla ďalšia perla do kalicha spravodlivosti…
Začnime pekne po poriadku.
Kým sa budete niekomu nebezpečne vyhrážať…
…prečítajte si najskôr, ako sa na Slovensku z trestného stíhania dá vyvliecť…
Časopis Trend priniesol včera zaujímavý článok s názvom Kočner sa vyhrážal už pred Kuciakom. Z „guľky do hlavy“ urobila policajtka priestupok.
Podľa spomenutého článku svedecky zdokladované vyjadrenia o „guľke do hlavy“ –a podotýkam, že ide o vyjadrenia pánom Kočnerom samotným potvrdené – neboli kvalifikované ako trestný čin.
Je všeobecne známe, že dokonca aj slovenská legislatíva – ktorá chráni páchateľov a ich ľudské práva pomaly ako grál – má zakotvené nebezpečné vyhrážanie ako trestný čin. V spomenutom prípade navyše verejne, advokátovi v súvislosti s povolaním, a v priamej súvislosti s vtedy prebiehajúcim obchodným rokovaním.
V čom spočíva ten zázrak, že trestné stíhanie sa zastavilo? Predstavte si, páchateľ vysvetlil, že je to súčasť jeho bežného štýlu vyjadrovania, a náležite ozrejmil pani vyšetrovateľke svoju pohnútku, že má voči tomu advokátovi nevraživosť – a tak usúdila, že nejde o trestný čin, ale len o priestupok…
Každopádne, tú pani vyšetrovateľku by mali určite posielať ku všetkým podobným prípadom. Koľkých „chudákov agresorov“ tento štát stíha za to, že sa niekomu vyhrážali. Nemyslím, pravdaže, nejakých tyranov, ale zúfalých a bezmocných ľudí voči páchateľom kadejakých lumpačín. A pritom stačí tak málo, aby naša demokracia zasa nabrala „grády“ – zmeniť svoj komunikačný štýl na systematicky výhražný.
Čo už s tým policajti narobia, keď sa vy budete vyhrážať len tak, zo zvyku, hlava – nehlava? Usúdia, že je to normálne?
Keď môže Kočner…
Je to nebezpečný precedens, z ktorého ak páchateľ vyviazne beztrestne, potom skutočne možno argumentovať nerovnosťou prístupu tohto štátu ku páchateľom.
Podaktorým to možno v tejto chvíli doplo.
Aj Kuciak zažil, aké je to byť bezmocnou obeťou vyhrážania…
Aj Kuciak podal trestné oznámenie pre vyhrážanie. Poučme sa aj z jeho prípadu.
Nestačí zmeniť svoj komunikačný štýl na systematicky výhražný. Treba sa naučiť aj klásť hypotetické otázky…
Potom už budete úplne beztrestní…
Ach, ach, na tom vnútre to riadne smrdí…
Kto a kedy bude stíhať policajtov, ktorí v tejto veci pochybili? Alebo to nebolo pochybenie, pán najnovší minister vnútra?
(Ja už radšej v mojich podaniach ani nepíšem mená ministrov, lebo nikdy neviete, kto tam bude „ministrovať“, kým sa to podanie dostane na ministerský stôl.)
Na programe dňa bude aj otázka, kto bude vyšetrovať pravdepodobný subvenčný podvod, ktorý náhle objavila pani ministerka Matečná. Vlastne to nie je otázka, bude ich vyšetrovať OLAF, veď som im už dávno zaslala písomný podnet.
Otázka stojí inak: Vážne iba jeden, pani ministerka?
Otázka tiež znie, kto zaplatí tie subvenčnými podvodmi rozkradnuté peniaze, keď ich EÚ vyžiada od Slovenska? Lebo ja myslím, že by ich mala platiť Strana a jej voliči.
Ku vyšetrovaniu Kuciakovho prípadu…
V Kemerove na Sibíri sú ľudia v uliciach kvôli pomalosti vyšetrovania prípadu už po troch dňoch.
Nám tu polícia po mesiaci predkladá ako „objavné zistenia“ informácie, ku ktorým logickou úvahou bežný človek príde za 5 minút čítania všeobecného popisu prípadu z novín. Bolo predsa vysoko pravdepodobné, že smrť mladých ľudí nastala v ten večer medzi 20. a 21. 00, v inkriminovanom čase pred hovorom, ktorý už príbuzným nezdvihli. Neboli totiž nikde presúvali, zviazaní, ani nič podobné – podľa popisu prípadu v tlači. Nebránili sa aktívne, je preto otázne, či bol páchateľ jeden alebo dvaja. Rovnako je zrejmé, že stopa strelca z radov „talianskej mafie“ je vysoko pravdepodobne mimo, skôr slovenský kriminálnik tipla by som, kvôli tej prerobenej zbrani. Nie je prístupná informácia, či boli nasadené psy, lebo tie by veci pomohli.
Otázkou je, čo potom, keď páchateľa chytia. Postaráme sa dobre o neho a o jeho ľudské práva?
Záverom…
Hej, je to vyčerpávajúce dať pozornosť aj tejto téme v tejto chvíli. Možno keby mal deň 50 hodín…
Elena Predná Hora, 27.3.2018
P.S.: Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.
Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…
„Hole hej on pozná v mestách, na lúke však nikdy nestál. Bol tak slávny krásnym behom, voľne sa však neprebehol…“