Viem, život má množstvo dúhových kvapiek. Žltú, oranžovú, červenú, fialovú, modrú a zelenú. Tak o nich pár slov v tejto jedenástke – len tak pre radosť…
Ach, hej, ako ma poučilo moje najstaršie dieťa – dúha má mať správne poradie červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, indigová, fialová. A má mať sedem farieb. No dobre, tak tú sedmičku farieb beriem – a do MOJEJ dúhy s MOJIM poradím pridávam aj bielobielu. Ako prvú dám – ako inak – žltú …
Nebudem hovoriť o psychologickom význame farieb, už som kedysi o ňom v mojom blogu písala. Pozrieme sa na ne len tak, cez srdce…
Zlatožltá kvapka…
Máte radi žltú farbu? Čo vám pripomína?
Žltú mám veľmi rada. Prinajmenšom polovica mojich tričiek bola žltých. Nosila som ju bez ohľadu na farbu vlasov (väčšinu života som bola blondína, len občas som v rôznych červených odtieňoch).
S čím sa pre mňa spája žltá? Púpavy zlátiace lúky. Prvosienky s ich nežnou vôňou. Ťahavý zlatistý med. Citróny.
A čo ešte?
Slnko v duši. Pre mňa farba vnútorného úsmevu – čo nás úplne rozžiari aj hlboko vo vnútri. Slnko – v jeho lúčoch je ľahké byť veselý pre mnoho ľudí. Akosi prirodzene i mne vytiahne úsmev vychádzajúce slnko. Svitanie, pre mňa jedna z najúžasnejších vecí. Má zvláštnu krehkosť a rozprávkovosť, čo milujem. Skoré ráno v lese, svet jeho dotykom zozázračnie.
Predstavte si v tejto chvíli svitanie, slnko vychádzajúce nad obzor, čoraz viac všetko presvetľuje zlatistou žiarou. Cítite vo svojom vnútri jeho pohladenie? Som rada.
Prezradím vám niečo hodne osobné. Ak ste čítali môj blog o Agátke a jej rozprávkach, spomínate si, akej farby mala šál? Citrónovožltý. Mám taký šál, látkový. Aj pletený som mala, kedysi. Ak by som chcela spraviť sama pre seba niečo, z čoho by som mala ozaj radosť, tak by som si opäť uplietla huňatý citrónovožltý šál.
Prezradím vám môj tajný žlto-žltý recept, ktorý si občas robievam – šťava zo 4 grapefruitov a 2 citrónov, do toho lyžička medu. Je skvelý – akurát, že už nie je tajný, keď som vám ho prezradila…
Prezradím vám ešte niečo do tretice… Včerajšok bol v horách zlatožltý. Bola to zvláštna kombinácia, trblietavo zlaté teplé lúče, a na ceste v tienistejších častiach úseky plné ľadu. Nebudem vám vysvetľovať dôvod, no takmer celý deň som strávila v horách. Bol to zvláštny pocit, ľahla som si na zem a počúvala som obrovský hukot vetra, preháňal sa naozaj divoko nad mojou hlavou. Človek si v takých chvíľach uvedomuje zreteľne, akí sme nepatrní oproti silám prírody, cíti jej veľkoleposť.
Slnečné lúče láskavo hriali, v pulóvri som to v pohode zvládala. Prečítala som konečne knihu z antikvariátu, čo sa ku mne dostala takou zvláštnou náhodou, Byl jednou jeden hrad. Nie, o nej vám nepoviem nič. Ale porozprávam vám o inej skvelej knihe. Už som ju v blogu spomenula – a dnes mi prišla. Jevtušenko Neumírej před smrtí. Je prekrásna. Dýcha nefalšovanou úprimnosťou, životom obyčajného ruského človeka. Nie je to kniha na rýchločítanie, každá vetu treba premyslieť, je v nej veľa čarovných hlášok. Humorných, satirických, no nie sarkastických výrokov a situácií, na ktorých sa v duchu pochechtávame, chytáme sa za hlavu, občas slzu vyroníme. Ale vieme, že tak to naozaj je, že to na nás dýcha život. Milujem knihy, pri ktorých čítam a úplne cítim, ako sa do deja celá ponáram. Dnes som si dopriala oddych (po príchode z dennej práce, pravdaže) – čítam. Vlastne vám o nej poviem občas niečo v tejto jedenástke.
Dnes – samotný názov knihy. Nezomieraj pred smrťou. Silný výrok, možno ten najsilnejší. Viete, to si hovorím i ja, po celý čas od smrti syna, že musím kopať za to, čo je dôležité, až do konca. Snažiť sa žiť naplno, čo najviac ako vládzem, kým zomriem. Preto zachytávam okamihy, naozaj hodne úžasných okamihov v priebehu dňa. Napriek všetkému tomu peklu, ktoré teraz žijem, sa veľa usmievam. Úprimne, nepredstierane. Je to zvláštny paradox, viem.
Záverom…
Je podľa mňa moc dôležité nezomrieť pred smrťou.
V tejto chvíli k tomu už nič viac nedodám.
Elena Predná Hora, 4.3.2018