Neviditeľná ruka Osudu nás vedie, tak ako oblaky plávajúce nebom – zdanlivo putujú samé, no v skutočnosti sú hnané neviditeľným vetrom. Nie je to v našich rukách, to prichádzajúce. Pred časom som napísala túto myšlienku o Osude, oblakoch a neviditeľnom vetre – a dnes sa k nej znovu vraciam.
Dych Osudu…
Cítim ho v týchto dňoch intenzívne – ja intuitívec. Vlastne som tú intuitívnosť brala ako samozrejmosť, dlho-dlho, akože to všetci tak majú. Pozrieš – vidíš, ideš – nájdeš. Aj pri minulomesačnom výcviku v Prahe – v obchode s knihami – knihu podala kolegyni a tá si ju kúpila, kniha, ktorú som kúpila dcére (a aj sa jej páčila). A potom som vytiahla knihu sebe. A cestou z Prahy som sa pobavene usmievala popisom intuitívnej vnímavosti v nej – „hromada kníh pri posteli, záľuba v hlbokých rozhovoroch namiesto v nezáväznej konverzácii, vyhýbanie sa konfrontáciám za každú cenu, kým nejde o niečo pre nás mimoriadne cenné,… – mohla by som tak pokračovať bod po bode, no celá ja…
Intuitívnosť je treťou oblasťou, ktorá je mimoriadne dôležitá pri ceste za pravým poslaním. Veď hej, teraz som si uvedomila, že v blogu Tou cestou, ktorou si šiel… by som mala písať práve o nej. Niekedy, určite. Potom vám napíšem viac aj o tej knihe, je moc múdra.
Budem úprimná, hlboko intuitívne cítim ako nenáhodne náhodná je pre mňa tá moja kniha z internetového bazáru, aj keď ešte nerozumiem, že prečo. Zvláštne, osud mi často prihráva také koincidencie, ktoré hovoria o prepojení s minulými životmi, o nenáhodnosti náhod, raz to pochopím ako dieliky mozaiky, z ktorých postupne skladáme zmysluplný obraz. Ale ešte stále mám zrejme primálo dielikov. Zakaždým sa mi pritom vynára jedna z mojich srdcoviek, ktorú som tu už tiež kedysi spomenula – pieseň od Loreeny McKennitt Night Ride Across the Caucasus. „Jazdiac krajinou môžeš cítiť jemnú ruku, ktorá vedie osud…“ spieva sa v tej piesni. No vlastne hej, vidíte, presne tak…
Ale to rozumiem – môj minulý život v Rusku vo mne rezonuje… Milujem ruskú kultúru, hudbu, literatúru (len vodku nie – keďže zo zásady nepijem alkohol). Priznám sa, že pri čítaní Jevtušenka som včera večer plakala nad jednou z postáv – Tádžikom Tankistom – sú ľudia, ktorí zomierajú pred smrťou, lebo nežijú, a sú ľudia, ktorí „prežijú i smrť“, zanechajú stopy svojou hlbokou ľudskosťou… Stanú sa svojim spôsobom „legendou“ (ale o tom napíšem viac v záverečnom blogu tejto jedenástky.)
Koincidencie sú ako vlny, posúvajú nás dopredu…
Ak počúvame svoju intuíciu, vnímame koincidencie – a mali by sme ich využiť – to je moja skúsenosť.
Celý víkend som uvažovala o dvoch možnostiach – obe boli časovo problematické, lebo všetky víkendy apríla mám už zaplnené vzdelávaním. A v utorok sa objavila táááákááááá koincidencia, doniesla mi tretiu možnosť. Myslíte si, že je náhoda, ak idem na vzdelávanie do jedného mesta, a v ten deň tam večer Zdeňka (je Češka, preto ň) robí konštelácie?
Osud nám skrátka vždy dá odpoveď, ak trpezlivo a pozorne načúvame – a pravdaže, ak sme schopní potom vykročiť práve tým správnym smerom. To je tá vlna koincidencie.
Záverom…
Tešila som sa včera večer na dnešný Poprad – bola som tam s dieťaťom pri lekárovi. Aby ste si to nevysvetlili zle – nie na toho doktora som sa tešila, ale na vraní park… Nestihla som sa tam dostať ani na chvíľu…
Nejdem otvárať žiadnu knihu pre nenáhodne náhodnú myšlienku. Musím ešte dnes napísať dve moc dôležité veci. Dám teda na záver myšlienku, čo sa mi vynorí…
Hm, zvláštne, jedna myšlienka Zdeňky, mojej učiteľky z minuloročného bratislavského výcviku, mi vyplávala… „….mesiac žiari vo svetle, odrážanom slnkom…“
Elena Predná Hora, 5.4.2018
P. S.:
Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.
Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…
„Ach, tak koník pridal číslo,
aby sa mu ľahšie išlo na ten druhý koní svet…“