Včera médiá priniesli správu o brutálnej vražde 13-ročného dievčatka vo Francúzsku. Aj o zvažovanom prepustení páchateľa, ktorý odrezal hlavu manželke.
Ako to s tým britským veľvyslancom súvisí? Vysvetlím v dnešnom dvojblogu.
Začnem tým dievčatkom…
Sexuálny deviant, ktorý už kedysi znásilnil dieťa, teraz vo Francúzsku zabil 13-ročné dievčatko.
Ako som písala pred časom v mojom blogu, v Amerike uverejňujú informácie o sexuálnych delikventoch verejnosti a majú i pred domom, kde bývajú, verejnú výstrahu vo forme tabule, že tam býva sexuálny deviant. Uprednostnili práva možných obetí pred právami páchateľov – nežartovala som. Je to pravda, takto pred nimi verejnosť chránia.
U nás odborníci dumali nad tým, že ako to sťaží život tým chudákom páchateľom. Ako sa asi cítia, keď to majú pred domom. Kto ich zamestná? Ktorá žena s nimi bude žiť?
Poviem to takto – život páchateľovi sťaží jeho čin. Nesie následky za svoje vlastné konanie – a tie sú niekedy aj trvalé. Práve to je v spoločnosti istou výstrahou, aby ľudia podobné činy nepáchali – poznanie, že potom musia niesť následky aj celoživotne.
A že by ženy skutočne zvažovali, či s takým človekom žiť, to je podľa mňa len dobre.
Rovnako aj zamestnávateľ – chceli by ste azda, aby taký človek žijúci vo vašom okolí „nediskriminačne“ pracoval kdekoľvek? Ako učiteľ, lekár, tréner, kňaz – kdekoľvek, kde sa môže dostať do nestráženého kontaktu s deťmi?
Prípad odrezanej hlavy…
Práve včera večerné správy hovorili aj o prípade muža, ktorý pred piatimi rokmi odrezal manželke hlavu – bol uznaný ako duševne chorý, liečený pre psychickú poruchu – a teraz sa driape domov. Ľudia v Žakovciach sa tým cítia ohrození – ja dodávam, že oprávnene.
Ak by niekomu ublížil, bol by znovu uznaný ako duševne chorý – a znovu len liečený ústavne. Pri ambulantnej liečbe to nefunguje jednoducho tak, že ak páchateľ nepríde na stanovenú kontrolu, príde polícia a odvedie ho do väzby – prešiel by hodne dlhý čas, kým by s ním, čokoľvek spravili. Ak vôbec – a dovtedy by páchateľ mohol spraviť kadečo.
Žiadny odborník vám nemôže garantovať, že taký človek už nikdy nič podobné nespraví. Minulý rok u nás vypustili páchateľa, ktorý následne utĺkol ďalšiu obeť, matku dvoch malých detí. Myslím, že sudca, ktorý púšťal takého páchateľa na slobodu, by sa mal ísť pozrieť do očí tým jej dvom deťom – aj s odborníkmi, ktorí vypisovali, aký je páchateľ spôsobilý „ísť von“.
Mám jednoduchý nápad – títo prepustení ľudia by mali potom žiť v susedstve dotyčných sudcov a odborníkov, ktorí ich na slobodu prepúšťali. Zrejme by potom dotyční skutočne zvažovali, ktorých páchateľov na slobodu pustia.
Dlho sa u nás hovorí o detenčnom ústave pre ľudí, ktorí nie sú spôsobilí pre závažnosť činov byť „v bežnej base.“ Bola by to hodne nákladná záležitosť, prevádzkovať taký ústav. Včera však zástupkyňa ministerstva spravodlivosti Kurilovská vyhlásila, že by v ňom tí páchatelia neboli doživotne. Azda nečaká, že by ich tam zmenili, „polepšili“?
Sú poruchy, ktoré sú trvalé, celoživotne sprevádzajú človeka – ako impulzívna psychopatia, sadizmus, pedofília. Nedá sa z nich vyliečiť. A je pred nimi potrebné ich možné obete chrániť.
Ja s páchateľmi ľudsky súcitím – ale ak niekto spácha trestný čin, musí zaň niesť následky. A páchateľ – sexuálny deviant je podľa mňa rizikový celoživotne. Európska spoločnosť trest smrti zavrhuje. Ľudské práva chápe tak absurdne, že Breivika vo väzení v rámci ochrany jeho ľudských práv musia zabávať strážcovia pár hodín denne „robením mu spoločnosti“. Pokladám to za choré. Je to výsmech spravodlivosti.
Sme my, Európania, vyspelá spoločnosť, ktorá citlivo chráni ľudské práva? To sotva. O chvíľu tento názor zdokladujem príkladom.
Príbeh hodný Andersena…
Po otrávení “dvojitého špióna“ Škripaľa (ktorý mimochodom vybavoval svoj návrat do vlasti, takže nebol dôvod ho otráviť zo strany Rusov) vybuchla sopka rozhorčenia. Diplomati Ruska boli vyhosťovaní z krajín, ktoré „si cenia ľudské práva“, hoci nebolo nijakých dôkazov – a dodnes nieto.
Naivným protiruským bojovníkom pripomínam len takú maličkosť, že novičok je údajne smrteľne jedovatá látka, proti ktorej niet protilieku. A obidvoch ľudí v takom beznádejnom stave Angličania zachránili. Hotový zázrak.
Pán Andersen, verím, že ste unesený z tohto rozprávkového príbehu.
A média priniesli práve v čase písania tohto blogu – v utorok podvečer – správu, že Angličania dokonca začali preventívne chrániť “ďalších prebehlíkov“.
Ach, povedali by sme si, že tí Angličania si bezhranične ctia ľudské práva.
Nuž, ale pravda by to nebola.
Áno, práve téma ľudských práv prepája tento blog s britským veľvyslancom.
Ako? O tom dopoviem ešte dnes v pokračovaní tohto blogu.
Elena Predná Hora, 2.5.2018