Pozeranie večerných správ je prevažne neradostnou záležitosťou. Záplava katastrof a tragédií rôzneho druhu, ktoré sa odohrali v priebehu dňa, sa na nás valí a valí.
Preto sa v posledných mesiacoch tejto záľube venujem nie príliš často.
Dnes o dnešných správach.
Televízne katastrofy…
Viem, že zlé veci sa stávajú.
V niektorých situáciách hlboko súcitím s tými, ktorých sa udalosť týka – keď niekto zomrie, ubližujú deťom či zvieratám, či keď vidím biedu, bolesť, utrpenie.
Inokedy som znechutená, ako dnes napríklad pri správe o 33 opilcoch za volantom prichytených len za minulý týždeň – svojou nezodpovednosťou mohli niekomu vážne ublížiť alebo ho pripraviť o život. Pokojne by som v televíznych novinách uverejnila ich vyjadrenie priamo na kameru s nerozrastrovanou tvárou a menom, aby konečne v živote prevzali zodpovednosť za svoje konanie a jeho následky.
A úprimne sa teším z toho mála dobrých vecí, ktoré v správach dostanú priestor – zväčša k nim však ani nedôjdem, lebo po pár minútach od televízora znechutene odchádzam.
Dnešné správy…
Dnešné televízne noviny sme sledovali v dvojici – moja najstaršia dcéra Kika a ja. Plynuli prvé tri minúty správ, no ja som si uhrýzala z večere čoraz menej nadšene (uhrýzala, doslovne, večerala som čerstvú mrkvu).
Sedelo tam s nami i moje najmladšie dieťa, Jazmínka, no niečo riešila a správy šli mimo nej. Občas šli správy i mimo mňa, pretože som to riešila s ňou, chápavým vypočutím a malou brzdou, lebo deti vedia, že vo väčšine oblastí a životných situácií som zmierlivá, láskavá, tolerantná. Vyštartujem len za podstatné veci. Snažím sa neubližovať, moje heslo je „pokojný život nie je cieľ, ale cesta“- správam sa hodne trpezlivo a ústretovo. Niekedy to ľudí mýli. Myslia si, že som ochotná znášať čokoľvek, Nie je to tak.
A bol tam s nami i najväčší nepriateľ životných katastrof.
Kto?
Najväčší nepriateľ životných katastrof a negatívnych televíznych správ…
Úprimný smiech, jasne.
Letmo zachytená správa z Tatier, z môjho rodiska, pomaľovaná zubačka. Nie že by som takéto vyčíňanie schvaľovala – nápad to bol hlúpy, sprejeri by podľa mňa mali využiť svoj potenciál rozumne, po dohode s mestami a obcami, skrášľovať prostredie. Vtipných a originálnych nápadov je dosť, po dohode s majiteľmi, pravdaže, by mohli vtipne oživiť podchody, smetiaky, príležitostí by bolo habadej. Zubačku umyli, nuž nijakú veľkú tragédiu v tom nevidím – a odsúdiť niekoho do väzenia za pomaľovanú zubačku by som pokladala za scestný nápad.
Naplno som správe venovala pozornosť až po Kikinom „ach, mami, pozri, nie každému stará mama pripraví takýto darček“.
„No, to tá moja mama musela pretierať celú noc“ splavne som nabehla na jej vlnu.
Táto predstava nám rozžiarila správy.
Čo dodať?
Ďakujeme, stará mama…
Elena Predná Hora, 7.5.2018
P. S.: Nuž, pri písaní blogu dieťa práve vbehlo do spálne, zapriať mi dobrú noc a odchádza s radostným úsmevom a slovami „ach, končí opäť jeden deň v ktorom som nebola slávna ani bohatá…“