Vietor dnes u nás bláznivo veje skorým ránom, rovnako ako včera a predvčerom. Hučí v korunách stromov, konáre im tancujú v jeho divokom dychu. Nie a nie sa utíšiť. Nuž hej, taký vietor odfúkne kadečo, občas aj naše plány.
O skorom ráne – o tom dokonca celá jedenástka bude. Dnes aj o vetre – a o jednej knihe (nie, tú vietor neodvial).
Skoré ráno…
Prečo práve jedenástka V skorom ráne? Možno sú medzi vami takí, ktorí skoré ráno majú uložené v srdci – tak ako ja.
Svitá – a cítim pokojný, radostný dych začínajúceho dňa. Horizont bledne. V jednej chvíli sa vynorí drobnučký oblúk slnka. Krajinu zalieva zlatistý jas – a v takých chvíľach cítim, že svet má ešte nádej. Pre mňa je farba nádeje nie belasá, ale zlatistá, trblietavo zlatistá, ako lúče vychádzajúceho slnka.
Som ranné vtáča. Začala som kedysi písať, aby som povzbudila písať moje najstaršie dieťa – a hodiny nadránom boli časom pokoja a sústredenia „len na seba“. A potom som si našla aj druhú, nočnú prácu, vlastne nadrannú – nadlho. No moja láska k skorému ránu začala ešte dávno predtým a spájala sa s prechádzkou lesom – kým boli deti malé, chodievala som do lesa na kuriatka o pol piatej ráno. Potom som pred siedmou do práce bežala s vodou ešte odkvapkávajúcou z vlasov po rýchlej sprche. Keď som za inou prácou odišla do mesta a to znamená cestovať už busom pred šiestou, ranné potulky lesom skončili.
Takže touto jedenástkou vzdávam hold skorému ránu, tomu času zázračna…
Odviate vetrom…
Nie, nemám na myslí slávny rovnomenný román. Aj keď ten príbeh za úžasný pokladám, a čítala som aj jeho dodatočne pripracovaný diel.
Odviate vetrom víkendovo boli moje plány. Určite to poznáte – spriadate plány, tešíte sa na niečo, a potom to na poslednú chvíľu niečo prekazí. Nuž, presne tak to bolo s týmto víkendom.
Vietor mám rada, spája sa mi s voľnosťou a slobodou.
No tento raz to rozhodne prehnal. Prednohorský vietor sa dal zniesť – i keď semienka siate do briežku pri bytovke divo rozhodil a úporne sme zápasili o moju dlhú sukňu. No vedela som, že vyššie v horách bude príliš prudký. Už na vyhliadku by to bola nerozumná cesta. Vybrať sa niekam, kde som ešte nikdy nebola, v sprievode tohto vetra bol nezmysel. Chcem práve na také miesto – do doliny Strateník. A potom si náhodne nenáhodne vyberiem na mape ešte dve miesta, kam zájdem – možno niečo s havranmi v názve, alebo s lipami, alebo – veď uvidím…
Moje plány sa odkladajú na neurčito – lebo od budúceho štvrtku som zasa ružomberská, až v sobotu večer sa vrátim. Našťastie tým prednášky končia, už len napísať a obhájiť projekt, napísať a obhájiť prácu, spraviť druhoatestačnú skúšku.
Potom pôjdem do lesa. Konečne. Nadlho, les je môj priateľ.
A s lesom súvisí i tá dnešná kniha...
Vlastne tá súvisí s kadečím. Volá sa Indián. Zpráva o archetypu. Našla som v nej mnoho zaujímavých myšlienok.
Prináša zaujímavý pohľad na pomstu – že je za ňou niekedy nie pomstivosť, ale predstava, ako bezprávím upadá svet do zmätku a je narušené tao. Presne to je dôvod, pre ktorý ja som za spravodlivé tresty pre páchateľov. Pri nespravodlivosti porušenie rovnováhy cítim, za znovunastolenie rovnováhy však nepokladám pomstu – ale spravodlivý trest pre páchateľa.
Alebo archetyp Indiána, vnímaný je v knihe ako návrat k vlastnej prirodzenosti. Nie je to len o súlade s prírodou, uvedomení si nášho hlbokého prepojenia s ňou a potrebe byť k nej ohľaduplný. Indián aj vie, čo má zmysel a čo nie, chápe voľbu medzi správnou a nesprávnou cestou. A presne to je to, čo riešim.
Záverom…
Skoré ráno, zaliate zlatistými lúčmi slnka.
Udržme si v srdci niečo z jeho zázračna po celý deň…
Elena Predná Hora, 7.5.2018