Skorým ránom dýchali Tatry chladom. Lúče slnka sa ešte občas predierali spoza oblakov, no už nedokázali kraj naplno rozžiariť pomedzi mraky sľubujúce (a zjavne nie márne) včera ráno dážď.
Čistý horský vzduch, šum lesa a zeleň všade dookola vytvárali harmóniu s tmavošedými, odvážne sa týčiacimi štítmi končiarov v pozadí. Tvrdé, odolné, vytrvalé – nepriazni počasia odolávajúce stromy – záplava borovíc, áno, borovíc, aká zmena oproti listnatým prednohorským lesom. Borovice – tie mi tam chýbajú
Dnes trochu o prírode, a trochu o Osude, tak sa to akosi prelína.
Cítite aj vy niekedy „ťah Osudu“?
Ja to intuitívne vnímam veľmi intenzívne, niekam ma chce Osud postrčiť.
Opakovane sa mi stáva, že si uvedomujem koincidenčné prepojenie „keď vykročíš tým správnym smerom, nájdeš niečo úžasné“. Tak to bolo minule na vrchole vyhliadky s drobným srdiečkovým kamienkom, ktorý som tam našla, keď som sa odvážila tam vykročiť – neinak to bolo aj včera.
Jasné, kto iný by po písaní do pol jednej v noci vyrazil skorým ránom po pol šiestej na prechádzku prírodou, ak nie ja?
Les ma priateľsky privítal – objavila som v ňom nočné ležovisko nejakého zvieraťa, tajomstvá poznávania sľubujúce cestičky a láskavú účasť. Moju pozornosť pritiahla drobná cestička – odbočka do neznáma lesa. Bola to voľba medzi rozumom a srdcom – vykročiť do orosenej trávy z pohodlnej cesty? Ako inak? Na čistinke som našla nádherný srdiečkový kameň. Veď pozrite, je prekrásny, však? (Na fotke vyzerá malý, ale v skutočnosti ho musím chytiť obomi dlaňami, aby som ho udržala).
Srdiečkové kamene sú moja špecialita, nachádzam ich často. Niekedy uvažujem o tom, či mi ich posiela môj syn, alebo môj strážny anjel (opakovane mi pri konšteláciách rôzni konštelatéri hovorili o mojom silnom ochrancovi, nikdy to však nekonkretizovali – ja vlastne aj cítim veľmi pevné puto, odkiaľsi z hĺbky času, neviem to rozumovo vysvetliť, ale napĺňa moje srdce niečím neskutočne silným).
A nenáhodne som v Poprade v pondelok objavila Tarot keltských drakov. Nie, neprezradím vám všetko, čo mi povedala karta, ktorú som vytiahla, ale fascinovalo ma, že mi včera ráno koincidenčne tá istá karta prichádzala tri krát po sebe. A dnes sme si to s kartou zopakovali, tak teraz som naozaj zvedavá na ten list…
Medzi nebom a zemou…
Hellingera som zjavne nenáhodne otvorila – na tej strane hovorí k vedeniu ducha, o dôležitosti súladu nášho konania s jeho pohybmi. Znamená to prijímať s pokorou a dôverou prichádzajúce. To nás robí čistejšími, približuje nás pravému poslaniu. Odklon od vedenia ducha prináša následky, ktoré by nám mali pomôcť zamyslieť sa a vrátiť sa na správnu cestu. Hovorí aj o tom, že sa učíme čakať na túto silu a dôverovať jej.
Nuž, áno, rozumiem tejto správe – ja vlastne už zasa nerobím kroky k poslaniu. Osud mi opäť včera ukázal cestu – presne tak by som mala v tom obrovskom projekte postupovať. Prešľapovala som dlho na hranici dvoch svetov. Aj som sa rozhodla – no niečo minulého týždňa ma posunulo späť- a v tejto chvíli stojím – nie, v skutočnosti na tej hranici dupem nohami, plná hnevu a bolesti.
Zámer sveta dobre vie, prečo ma odsunul na týždeň preč, aj ja to viem – bolo to presne načasované s tým štvrtkom. Odsunul ma presne v pravý čas. Nenáhodnosť náhod ma niekedy fascinuje. Kúpila som bublifuk v pondelok – v tom stánku mali jediný, posledný. A tak som bublinkovala tie dva dni včasráno v lese, dnes v popradskom parku plnom vrán. Ach, hej, v budúcom živote budem vranou, želám si to celým srdcom.
Ešte stále vám nedokážem napísať v blogu o tom, kde sú diabli. Keď napíšem, pochopíte čo ma tak neskutočne rozhodilo.
Záverom…
Intuícia je veľmi zvláštna vec, však? Niekedy vám o nej už konečne viac napíšem. Presne nám hovorí, kam máme ísť – a vedie nás tým pre nás správnym smerom, ak jej skutočne načúvame. Presne tieto slová sa mi vo vyššie spomenutých situáciách s kameňmi vynárajú znovu a znovu. A tak sa snažím intuitívne vykračovať aspoň v lese….
Elena Ach, konečne cestou domov – skoro doma- 16..5.2018
P.S.: Áno, pravdaže, môj dar TATIER – srdce z kameňa. Obrázok je môj.