Dnes vystúpi prezident so správou o stave spoločnosti. Ach, áno, dnes teda o stave spoločnosti a prezidentovi, pravdaže.
A tak trochu modro, keďže ide o blog spojenú s dúhou.
Pán prezident porozpráva…
Nuž, dnešok je významný deň – prezidentov príhovor v parlamente o stave spoločnosti – to som skutočne zvedavá. V tom minuloročnom pán prezident kritizoval politikov za ich neschopnosť niesť zodpovednosť.
Nuž, som zvedavá na tú jeho bilanciu stavu tejto spoločnosti – lebo v marazme sme. Hlavne morálnom.
O nich a o nás…
Nejdem písať o korupcii, rozkrádaní eurofondov, politických nominantoch, či daňových únikoch. Viete, vždy sa nájde niekto bez morálnych zábran, kto sa bude správať nečestne a bezohľadne. Spoločnosť sa nestáva amorálnou tým, že sa v nej nájdu nejakí darebáci. Spoločnosť sa stáva amorálnou tým, že darebákom a darebáčinám nenastavuje jasné a pevné hranice.
„O nich“ sa píše a hlavne číta ľahko – o tých neznámych či známych darebákoch, ktorí robia všetky tie zlé veci. Mali by sedieť, alebo by sme ich mali rovno verejne popraviť – na tom sa rýchlo zhodneme…
Ale ja teraz idem písať „o nás“ – o tom, ako je možné, že sa stále nehorázne darebáčiny dejú a zlodeji sú na výslní. Kladiem si otázku – prečo je to tak? Prečo dovolíme posúvať v spoločnosti morálne hranice a znášame čoraz viac amorálnosti v našich životoch?
Prestali sme si vážiť tradičné hodnoty – hodnoty ako rodina, spoľahlivosť a zodpovednosť. Strata tradičných hodnôt je podľa mňa nie zmenou, ale stratou – skutočne si myslím, že tradičná široká rodina a hlboké, pevné, stabilné rodinné zväzky dodávali človeku silu.
A prestali sme veci pomenovávať pravým menom. Stratu tradičnej morálky nazývame „zmenou“, „novou morálkou“, hoci je to len hodnotová strata. Prestali sme si ceniť čestnosť, vernosť, dôveryhodnosť – a tvárime sa, že keď tieto hodnoty nemáme, tak sme skrátka moderní. V skutočnosti bezhodnotoví, amorálni.
Pán prezident pohovorí…
Nie, nie som zvedavá na moralistické kázanie nášho „dobrého anjela“. Zaujíma ma, ako sa pán prezident vyrovná s medializovanými výrokmi pána poslanca Fica. Lebo na ne by reagovať mal.
Ak prezidenta republiky označí verejne bývalý premiér za daňového podvodníka a vysvetľuje národu cez médiá, že jeho úškľabok pri vzdaní sa funkcie patril paradoxu, že „daňový podvodník rozhoduje o osude tejto krajiny“ ( napríklad topky.sk v článku z 10.6.2018 http://www.topky.sk/cl/100535/1715965/Fico-vysvetlil-svoj-usklabok-u-prezidenta-Kisku–Mohol-som-si-ho-odpustit–ale-bolo-mi-smiesne ) – a potom sa nič nedeje, tak práve to je najviac na pováženie so stavom tejto spoločnosti.
Snáď sa prezident vyjadrí k tejto veci v tej svojej správe, lebo ja to pokladám za veľmi závažnú vec – ak je prezident označený ako daňový podvodník.
Nuž, som zvedavá na tú jeho sebareflexiu – pretože buď by sa mal prezentovať nevinou, alebo odstúpiť.
Modrá ako navždy…
Ach, áno, keďže jedenástka blogov je Kvapky dúhy, nasleduje dnes modrá. Modrá farba v dúhe… Modrá ako navždy, tak ju mám označenú na jednom mojom pintereste.
Modrá ako obloha. Ako večnosť, ako nekonečno. Ako vždy a stále. Kedysi som v blogu písala aj o farbách, kde som určite spomenula Žbirkovu „modrú knihu lásky…“ Pretože modrá je pre mňa tá farba lásky. Niekedy máme v živote šťastie, že stretneme človeka, ktorý je naozaj taký – no, modrý. To je ten „kubánsky pomaranč“, ako som nedávno písala v ktoromsi z blogov. Voňavý, sladký, len musíme nazrieť pod šupku.
Niekedy potrebujeme mať pocit, že niekto pri nás stojí. Pevne. Tak naozaj.
Tak to je pre mňa tá správna modrá farba v dúhe…
Elena Predná Hora, 13.6.2018