Podelím sa s vami o príbehy. Živé, kráčajúce s nami životom. V jednej chvíli ich vidíme a rozumieme im.
Život je veľký učiteľ…
Príbehy…
Pred časom som vytvorila priečinok PRÍBEHY. Vedela som, že sa naplní v ten pravý čas pri hľadaní odpovedí. Žiadna múdra kniha nás nenaučí toľko ako naše srdce, ak sa ním dívame. Takže príbehy, ktoré menia svet – ten náš…
O dôvere…
Bol raz pes. Šteniatko, dôverčivo sa dívajúce na svet okolo seba a všetkých okolo seba. Tisíce chutí – od teplého mliečka po kuraciu polievku ochutnávalo v miske. Spokojne ohrýzalo kuracie kosti. Ľudia ho hladkali. Slnko hrialo a svet žiariaci dúhovými farbami bol fajn.
Ktosi ho kopol. Surovo. Zostala mu prasklina na duši a viacnásobne zlámaná ľavá predná labka. Zaliezol do búdy aj so svojou bolesťou.
Niektorí by mu vzali šancu na život – pretože v ich očiach bol menejcenný. Nie je predsa zdravý, dokonalý a výnimočný. Ale on šancu dostal, nezabili ho. Ležal v búde, čas plynul. Zlámaná labka sa nakoniec zrástla, no nemôže ju používať. Mohol by ležať v búde a už nikdy z nej nevyliezť, nanajvýš na pár krokov, k miske s jedlom.
Nevzdal sa sám seba, ani sveta – a vykročil doň opäť. Pochopil, že sú ľudia, ktorým nemôže veriť, pretože mu ublížili. Ale napriek tomu je svet krásne miesto. Sú aj ľudia, ktorým veriť môže, pretože mu nikdy neublížia. A tak opäť nastavuje tvár vetru, prinášajúcemu tisíceré vône. Odhodlane kulhá na troch nohách, prijíma svet a spoznáva všetko, čo mu život ponúka.
Záverom…
Ach, áno, Uško – nie, nie je to môj pes, len dnešný ranný spolupútnik pod kopec k autobusu…
Nesklamte jeho dôveru, ak ho niekedy stretnete…
Obrázky sú moje, z dnešného rána
Elena Predná Hora, 26.6.2018