Čas húb nastal. Ľudia sa valia do lesov a každý túži priniesť niečo v košíku. „No tak poď, áno, áno, áno“ – kričí les vábivo. Dúhovo sa trbliece táto predstava pre mnohých z nás – podobne úžasne ako les v lúčoch vychádzajúceho slnka. Dobre, hoďme dnes aspoň takto zopár jeho zlatoligotavých lúčov na oblohu, zahalenú u nás šedosivými mrakmi, bežiacimi pred vetrom ako splašené ovečky.
Zbierate radi huby? Aj ich radi jete? Hm, hm, ja tiež.
Naozaj ľudia nosia množstvo húb, plné koše…
Už rastú? Klasická otázka, ktorú keď počujeme kdesi zaznieť, poskočí naše srdce a už-už cítime vôňu dubákov, vidíme kôš plný húb a hubovú polievku, praženicu, paprikáš či fašírku, vyprážané bedle. Hm, hm, ja teda aj „kuriatkovo-zemiakový mišmaš“, jedlo, ktoré asi ani nemá bežný názov a neviem, či ho pod nejakým názvom poznáte – ja som ho kedysi vyrobila v časoch, keď „tak ešte toto máme doma a potrebujeme obed“. Poznáte takú situáciu poniektorí tiež, však? Prezradím recept – popražíme cibuľku, aj nadrobno nasekané huby, ja to varím len s kuriatkami – môžeme ich predtým trochu obvariť – pridáme čierne korenie, soľ, uvarené zemiaky a chvíľu dusíme. Nakoniec zamiešame do jedla 2-3 vajíčka, nasekanú cibuľkovú či petržlenovú vňať a miešame do zhustnutia. So zeleninovým šalátom je to skvelé.
I včera som zapadla popoludní do lesa s kolotočom myšlienok, prepletala som sa pomedzi popadané stromy, padlo ich zopár v posledných dňoch pod silným vetrom. Popritom som kuriatka i jeden dubák našla. A to tu pobieha celý deň veľa hubárov – i napriek medveďom a hlavne diviakom, ktoré popod bytovky rozryli celý chodník.
Huby, huby, huby, o jéééé…
Čas húb je pre mňa aj časom spomienok – moc rada spomínam na hubárčenie so starým otcom u nás doma pod Tatrami, v ihličnatých lesoch. Je to úplne iné, ako tu v listnáčoch – sladká vôňa ihličia, mach pod nohami.
Nie som kvantitatívny hubár, neláka ma nájsť stovky dubákov. Trochu na usušenie, zavarenie a zjedenie stačí. Prajem aj iným – vidím často hubárov s vedrami húb, kráčajúcich ulicou v meste. Niektorí si ich nesú domov, iní ich predajú. A keď čakám na autobus z práce domov (áno, niekedy sa dostanem domov aj popoludní), tak ma naozaj teší, ako sa radostne náhlia na autobus s ruksakom potravín za tie huby nakúpeným. Pripomína mi to, ako to bolo kedysi u nás doma. Manžel tak chodil na huby, niekedy i s deťmi – vtedy som mala pocit súdržnosti, zdieľania.
A občas uvedomujem, ako táto doba zmenila ľudí, ako ich ubila. Lebo to, čo im žiari v očiach pri návrate domov s nákupom je hlavne pocit, že sa cítia užitoční, že niečo dokázali vlastnými rukami získať. No hej, zlaté časy socializmu, keď každý mal prácu.
Záverom…
Ach, áno, huby. Je to úžasný dar Zeme. Ja ich zbieram opatrne, aby som nepoškodila podhubie. Na záver vždy lesu poďakujem.
Les je skrátka môj priateľ – hej, hlboko mu dôverujem.
Medzitým i slnko vybehlo na oblohu. Alebo sú to tie lúče, čo som vyhodila v úvode tohto blogu?
Elena Predná Hora, 1.7.2018
P.S.: Nie, tieto nezbieram. Ale bola taká nádherná, že som ju aspoň odfotila.