Výkop 7. – Sýrske siroty

Dostali ma včerajšie večerné televízne noviny. Jednoducho ma dostali s tou dojímavou správou o sýrskych sirotách. Až natoľko, že pouvažujem a porozprávam dnes práve niečo o sýrskych sirotách.

A že sa o nich dá porozprávať kadečo…

Kto už by bol taký krutý – a nechcel pomôcť dieťaťu…

Natŕčajúca sa rúčka na ulici, tenučký hlások pri nákupných košíkoch „teta, som hladný, dajte mi eurko“… Koľkí z nás poznajú túto každodennú realitu. Márnosť, veď nie je sýrska, ale slovenská.

Koľkí z nás aj pomáhajú, dávajú, dávajú, dávajú.

V predvianočnom čase to platí dvojnásobne – sú medzi nami ľudia, ktorí sa nezištne skladajú na vianočné sviatky pre bezdomovcov, nosia do chudobných rodín potraviny a darčeky, prispievajú na rozličné kontá po celý roky, aby ťažko chorí ľudia, hlavne deti, mohli absolvovať potrebnú liečbu (ktorú by im mal v plnom rozsahu bezplatne zaistiť tento štát, keby bol právny).

Slováci určite nie sú bez srdca.

A presne na tom stavia niekto, kto sa nami snaží manipulovať – myslím, že úplne cielene práve v predvianočnom období.

Včerajšie večerné televízne noviny…

Ten údajne sýrsky chlapec s milým úsmevom v správach na mňa nepôsobil traumatizovane – na to, že sa ocitol v cudzom svete, úplne sám, po ťažkých životných skúsenostiach. Vyzeral lepšie, podstatne lepšie – lepšie oblečený, aj veselší – ako mnohé rómske deti u nás. Používam cielene tento tvrdý príklad, aby sme si podaktorí uvedomili, že tu máme dosť ľudí, ktorým treba pomáhať v naozaj zúfalej situácii – je mnoho takých slovenských detí, ktoré netreba odnikiaľ dovážať, sú tu medzi nami. A to som ešte nevytiahla príbehy detí s postihnutím, ktorých rodiny u nás musia žiť naozaj skromne len preto, že sa rozhodli o svoje dieťa zodpovedne postarať.

Moja veľká naivita…

Priznám sa úprimne na úvod, že som bola doteraz nedovzdelaná, alebo naivná – myslela som si, že úplnou sirotou je také dieťa, ktoré nemá rodičov a súrodencov. K cudzím ľuďom  sa obvykle dostáva preto, lebo nemá ani žiadnych príbuzných, ktorí by sa ho ujali a mohli ho spoľahlivo vychovávať. Nie, nie, kdeže – nie je to tak, určite nie – aspoň u povestných sýrskych sirôt, ktoré by sme mali prijať na Slovensko. Veď chlapček, ktorého predviedli médiá, nám bez zaváhania prezradil, že má niekoľko bratov, ale sú teraz každý niekde inde. To ako vážne – sirota???!!

To úbohé osamelé dieťa by sa malo dostať ku svojim príbuzným, na tom by mali zapracovať všetky tie pomáhajúce medzinárodné inštitúcie – a nie ho prevláčať kade-tade po cudzích krajinách.

Prijmime sýrske siroty, som za – skutočne ich prijmime…

Ale siroty, do rodín, začleňme ich do slovenskej spoločnosti.

• SIROTY. Ak máme prijať nejaké siroty, musia to byť skutočné siroty. Nemôže sa za nimi za niekoľko mesiacov dovaliť ďalších päť či sedem dospelých bratov s rodinami, či početná skupina ďalších „zrazu šťastne nájdených príbuzných“. Jednoducho sa proti takýmto falošným sirotám poistíme tým, že pri ich prijímaní bude garantované, že v ich prípadoch nebude dochádzať ku žiadnemu „zlučovaniu rodín“ – však ku akému aj môže u sirôt, putujúcich samých svetom???!!
• DO RODÍN. Prijmeme také sýrske deti, ktoré tu nepôjdu do domova, ale budú adoptované do rodín. Budú zažívať teplo rodinného krbu a náhradnej  rodičovskej starostlivosti. Azda by ste chceli byť takí krutí a tie detičky vystaviť chladu detského domova? Odborníci dávno preukázali, aký zlý vplyv to má a naše slovenské deti sú ocitajú v náhradných a pestúnskych rodinách práve preto. Určite ak uverejníme príbehy tých desiatich detí – sirôt, nájdu na Slovensku rodiny, ktoré ich príjmu ako vlastné. Budeme tak mať aj verejnú kontrolu, aby nešlo o akože 17-ročných výrastkov s falošnými dokladmi (v skutočnosti najmenej 20-ročných), ale naozaj o malé deti, ktorým takýto spôsob pomoci prijatím do rodiny z našej strany účinne pomôže.
• ZAČLEŇME ICH DO SPOLOČNOSTI. Rodiny, do ktorých by tie sýrske siroty prišli, ich budú vychovávať pre život v slovenskej spoločnosti – pokojne aj slovenské občianstvo tieto deti hneď môžu dostať. Naučia sa slovenský jazyk. Budú vychovávané v kresťanskom, resp. ateistickom duchu, aby sa prispôsobili životu v tejto spoločnosti. Budú vnímať a prijímať naše hodnoty, v ktorých by mali zmysluplne po celý život žiť. Nie, naozaj si nemyslím, že by sme ich naučili toho 13–ročného chlapca, odhliadnuc od toho, že vôbec nie je sirotou.
• VEK. Nemyslím si, že našu pomoc by najviac potrebovali siroty 13.- či 15.- ročné. Najúčinnejšie budeme vedieť pomôcť sirotám tak do 5., najviac 7. roku života, aby sa naozaj plnohodnotne začlenili pri správnej rodinnej výchove v náhradnej rodine do našej spoločnosti a necítili sa tu stratené a cudzie.

Záverom…

Ak môžem, úprimne pomáham, som súcitný človek. Nemám však rada klamstvá, manipulácie, ani podvody.

Preto si myslím, že príbeh o pomoci sýrskym sirotám musí byť férový.

Elena    3.11.2018