Vláde veru nie, ako som už dnes písala v predchádzajúcom blogu – a po ozname v televíznych správach večer o špekulovaní nad znovuzavedením povinnej vojenčiny dvojnásobne nie.
Zato teraz vám prezradím, komu určite veriť môžete…
Komu veriť?
Zámeru sveta isto – hovorím dnes.
Otvorila som ktoréhosi Hellingera – a téma Osud, aká náhoda však? Cítime sa osudu vydaní napospas, bezmocní, nesení, nedá sa ovplyvniť ani odvrátiť, riadi sa zákonmi, ktoré nikto nepozná a nevidí do nich.
Prezradím vám, čo Hellinger hovorí o Osude – že Osudu sú podriadení aj bohovia, a že ani osud nie je svojvoľný, ale podriadený niečomu ďalšiemu, tajomnému, ale rozpoznateľnému. Je to tak – to mám ako hlbokú skúsenosť z experimentálnej konštelácie vzniku sveta – Zámer sveta preniká všetkým, Osudom, aj Bohom.
Sú to krivoľaké cesty, ktorými nás vlečie. Zrazu cítime strach, a chceme čokoľvek, len nie zmenu, lebo v tej chvíli známe zlo je lepšie ako neznáme dobro. Sú také situácie, cítime sa v nich ako splašený kôň – poznáte ich, však?
Presvedčil.
Možno poznáte tie situácie, kedy Zámer sveta sype koincidencie, a vy viete, vidíte, rozumiete. Od štvrtku som bola „napevno“ – po ľavici zlatistá energia môjho syna, vie prečo, viem prečo. Po pravici Zámer sveta – koincidencie mi posúval a posúval – nežne ma hladkal prstom
A že skutočne nič, nič, nič nie je náhodné. Nuž, tak je to.
Zanechať minulosť…
Zámer sveta mi prisunul múdru vec, o ktorú sa s vami podelím – ale nie dnes, napísala som v závere novoročného blogu Komu veriť 3. – To, čo k nám prichádza.
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/01/01/komu-verit-3-to-co-k-nam-prichadza/
Nie že by som vám tú múdrosť novoročne nedopriala, ale čosi ma zastavilo. Nebol to ten správny čas. Ale dnes je – a tak sa o ňu s vami podelím. Nie je to moja múdrosť, napísal ju konštelatér a šaman Vojtech Lust s partnerkou Barborou Zumotovou, je to článok s názvom Hrdina musí zomrieť.
Ide o návod ako sa môžeme vyrovnať s bolestnými zážitkami z detstva, píše Lust. Ak ich nesieme v sebe, odčerpáva nám to energiu. Píšem to len v skratke, kto chcete, v článku z linku nájdete viac.
Príbeh píšeme v tretej osobe, opíšeme čo osoba cítila, čo od nej chceli iní a čo ona chcela od nich, čo jej chýbalo. Nie je to hľadanie pravdy o minulosti, ale zdelenie subjektívnych pocitov. Príbeh si niekde uložíme, môžeme sa k nemu vracať, no s pochopením, že už je hotový a nemôžeme ho prepisovať, jednoducho sa to stalo vtedy takto.
Ja si myslím, že rovnako môže zafungovať, ak sa chceme vyrovnať s akoukoľvek bolestnou skúsenosťou v živote, aj v dospelosti.
Elena 2.1.2019