O krásnu koincidenciu sa s vami chcem podeliť…
Zároveň vám tým prezradím môj dnešný príspevok v našej tajnej konštelatérskej skupine Delta, ale čo už…
Napísala som tam:
„Včera som po mojej besedoprednáške dostala kalendár s myšlienkami o Bohu. A keďže dcéra Kika vytiahla po príchode domov kalendár s mačkami, ktorý kúpila, vedela som, že môj kalendár má pre mňa nejaký odkaz a darujem ho potom ďalej (viem i komu, našej upratovačke na pracovisku, ktorá je moc láskavý človek).
No a k tomu odkazu – vytiahla som ho k písaniu blogu o šírení dobra, dvakrát som ho náhodne otvorila, cinkli mi dve silné myšlienky.
Jednou z nich je:
Boha to stálo nekonečne veľa, aby mohol nám dávať zadarmo.
Mne tá myšlienka hovorí, že šíriť dobro má význam. Keď môžem, nezištne pomáham. Myslím, že dobro zapúšťa korienky ako semienka púpav, aj v najdrobnejšej pukline steny, či asfaltu chodníka dokážu vyrásť. A potom zrazu vidíme ich zlatožlté kvety, ktoré ako malé slniečka prežiaria náš deň.
Druhá z nich je príbeh:
Kedysi v stredoveku boli v španielskom erbe dva gibraltárske stĺpy s názvom „Non plus ultra“, t. j. „Niet nič nad to“. Stĺpy symbolizovali pohoria okolo Gibraltáru, lebo ľudia si mysleli, že tam je koniec sveta. Keď Kolumbus objavil, Ameriku a svet sa tým zväčšil, nahradili ho v erbe nápisom „Plus ultra“, t. j. „Pokračuje to ďalej“.
Pre mňa ten príbeh znamená pripomenutie, že naše obzory poznania sa stále rozširujú, meníme v dôsledku toho pohľad na veci.
Skončila mi trojdňovka pokonštelačného „ničnerob“, a mňa to náhle a prudko posunulo. O tejto myšlienke vám tu v blogu nič viac neprezradím.
Elena 16.1.2019