„Mami, spíš? Vstávaj, rýchlo, vstávaj“ šepkala cez pootvorené dvere spálne moja najstaršia dcéra Kika naliehavo dnes pred piatou ráno. Vstala som okamžite, beztak som už bola hore dlhšie, sťahovala som si obrázky na pintereste. Plížila som sa tmou do kuchyne, hnaná katastrofickou víziou. Chodíme predsa do práce s Kikou pred šiestou už pár mesiacov autom, takže čas nás netlačí – nie ako po celé roky, keď som sa musela po trištvrte na šesť hnať k autobusu ku liečebni? Čo sa deje?
Natiahla som ruku ku vypínaču.
„Psssst. Nezapaľuj svetlo“ šepkala Kika pri okne s mobilom v ruke. „Poď, pozri. Alebo vybehni do záchodu, keď sa postavíš na misu, vidíš ich lepšie“.
Prikráčala som k oknu a nazrela poza záclonu. „Potichu, opatrne, nech si ťa nevšimnú“ šepkalo dieťa. Nie, čo ste, nesledovali sme susedov, tí v túto skorú rannú hodinu všetci ešte spia.
Pri bytovke, priamo pod kuchynským oknom, sa snehom brodila srnka. Rozhliadala sa placho, pozorne. A pod dubom na malom briežku za cestou spod snehu ošklbávala druhá srnka sem – tam trčiace suché steblá trávy.
Bol to úžasný okamih, aký nevidíte len tak hocikedy v temne skorého zimného nadrána. Dokonca ani tu u nás v horách nie.
Snehu je už priveľa.
Uvedomujem si, ako trpia zvieratá, či bezdomovci. Neviem či ste postrehli príbeh o staršej pani, ktorá sa starala o dospelého postihnutého syna – akýsi podvodník ich pripravil o byt – a tak žili v lese v provizórnom stane 7 rokov kdesi pri Košiciach. Krucinál, všetci kriminálnici môžu ďakovať bohu, že tento štát nevediem ja – verejné popravy takých gaunerov, ktorí bez zábran niekoho okradnú, by som robila. A nie, nemám rada túto spoločnosť s jej „úspešnými“ a „celebritnými“, ktorá na ľudí ako je tá pani a jej syn, kašle.
Párkrát denne si prajem, aby zima už odišla – aby sa sneh roztopil. Naozaj úprimne do toho priania už skoro dva týždne dávam energiu. Jedna z prvých situácií, ktoré si prepájam s vnímaním mojej intuície, je kniha Druidská brána. Zvláštne cinknutie, vracal sa mi jej názov – až som ju ako vytúžený vianočný darček. V nej spojili tí, ktorí vládnu poznaním, svoje sily, a snažili sa obnoviť silu dobra. Nože, pridajte sa ku mne, venujte aspoň raz denne myšlienku prianiu, aby zima už poľavila – a nech sa oteplí.
Zatiaľ dnes ale realizácia môjho priania je zjavne v nedohľadne.
Aj temným dnešným ránom, presvetleným jednou z mála svietiacich prednohorských lámp, snežilo husto, biele huňaté vločky sa sypali a sypali.
V nekonečnej záplave beloby sa strácali srnky do tmy…
Popod balkón v kopci pomedzi stromy chodia bežne. Ale pod oknom a na ceste som ich ešte nevidela – a to tu žijem už pekných pár rokov. Jasné že ten krehký, čarovný okamih som chcela nafotiť, ale môj mobil zachytil len kopu tmy s malým žiarivým bodom lampy. Kika nafotila lepšie, ale nepodelí sa.
Je to zvláštny pocit, keď do nášho každodenného prostredia vstúpi taká bytosť prírody, akou je srnka. Prekročí hranice nášho sveta – ktovie, čo by nám povedala ako jej dojem z takej nočnej civilizačnej exkurzie.
A ktovie, čo a kto všetko blúdi nočnou tmou, kým spíme…
.
Elena 28.1.2019