Presnejšie Ema a Amy. Nepoznajú sa navzájom. A väčšina z vás nepozná ani jednu z nich – ako by ste aj mohli?
A tak vám dnes o nich niečo poviem. Tento príbeh je o tom, ako niekedy posudzujeme veci z našej malej, ohraničenej perspektívy pohľadu.
Možno ten váš už nebude taký ohraničený, keď dočítate.
Ema…
Ema má mamu – naskočí väčšina z nás automaticky pri tom mene veta z prváckeho šlabikára.
Veď áno, táto Ema má mamu, má aj otca – obaja sú nepočujúci.
Ema má 14 rokov.
A Ema má aj rakovinu.
Och, hrozný príbeh, poviete si. A možno ani nie.
Ema má aj úsmev na tvári.
Ema je šťastná. Možno neveríte, tak sa môžete presvedčiť
Prípadne si pozrite dnes večer jej príbeh naživo.
Amy Sequenzia
Amy má autizmus.
Amy má epilepsiu.
Amy má aj mozgovú obrnu.
A Amy má aj odvahu – je aktivistka za práva ľudí s postihnutím, aj spisovateľka.
Nehovorí, ale píše. Snaží sa hovoriť ľuďom o svojich pocitoch cez blogy.
Amy je šťastná. Možno neveríte, tak sa môžete presvedčiť
Teraz vám poviem o jej reakcii
na video, v ktorom ukazujú autistické deti so záchvatmi, výbuchmi, odmietajúce jesť, kričiace… Video ukazuje aj rodičov týchto detí, ktorí hovoria, ako majú sny pre svoje deti, aby nemali záchvaty, žili bez bolesti, hovorili, aby boli šťastné… http://mujautismus.cz/2018/06/jsem-autistka-a-vim-co-je-autismus/
Amy sa to video nepáči, podľa nej je skreslené – a ja s ňou súhlasím.
Hovorí, že je autistka. Máva každý deň záchvaty, aj hlasité výbuchy, niekedy si hryzie ruku, niekedy skoro vôbec nespí, často sa nedokáže sama najesť.
Ale JE šťastná.
„To video ukazuje deficity, a to není autismus. Autismus je život. Já to vím. Žiju ho každý den. A jsem šťastná.“
Amy sa pýta
Amy chce len jedno – rešpekt, prijatie autistov takých, akí sú.
https://ollibean.com/it-is-about-respect/
Pre každého z nás je dôležité byť prijatý…
Byť prijatý znamená, že sme pre toho druhého cenní presne takí, akí sme…
Nuž, je to pekný výrok, ibaže platí pre dostatočne zrelé osobnosti. Lebo možno prijať, že sme modrookí či hnedookí, že máme vlasy blond, ryšavé, či hoci fialové, že sme vysokí, nízki, chudí, tuční, urečnení či plachí, málo spoločenskí, milujúci čokoládu alebo záhradku, romantickí, či prakticky orientovaní. No ťažko možno čakať prijatie pri akokoľvek nečestnom a nezodpovednom správaní. To našťastie u autistov, na rozdiel od nás „bežných a zdravých“, nehrozí, pretože ich svet je stabilný a vedia, že je správne mať v živote pravidlá.
Oni nás prijímajú takých, akí sme. Prijmeme rovnako aj my ich?
Záverom…
Dve Emy a moja otázka – no čo ten váš pohľad, vidíte v tejto chvíli viac?
Elena 3.2.2019
P.S.: Áno sú to dva silné príbehy. So silným posolstvom pre nás všetkých, vrátane mňa.
Dnešok je zvláštny deň – pre mňa so silnými koincidenciami od skorého rána. Večer vám o tom napíšem viac.