Eutanázia je ťažká dilema pre spoločnosť. Morálna pasca podľa mňa. Poviem vám, pravdaže, v dnešnom blogu otvorene, kto povedal podľa mňa tú najmúdrejšiu vec, ktorú som kedy počula o eutanázii
Zlo je skrátka ako kysnúce cesto…
Kanada už pár rokov špekulovala o eutanázii. Najskôr schválili v provincii Quebec beztrestnosť asistovanej samovraždy v 2013. Potom v roku 2016 v Kanade zlegalizovali aj eutanáziu:
A ako sa dalo čakať, rozbehla sa lavína problémov. Objavili sa žiadosti rodičov o eutanáziu svojich postihnutých či chorých detí. Nuž, svoj patologický vzor majú – Holandsko, pre niektorých krajina neobmedzených možností. Raj drog a drogovo závislých, „sexuálnej slobody“. A Groningenského protokolu, pravdaže, dodávam tvrdo – podľa neho môže lekár beztrestne usmrtiť dieťa s rázštepom chrbtice, či s hydrocephalom. Pretože postihnutie je podľa nich legitímny dôvod na smrť. A svet, namiesto toho aby Holandsko vylúčil zo spolupráce a zrušil s nimi obchodné dohody, pokojne sa tomu prizerá. Pre mňa je to odstrašujúci príklad popletených hodnôt. Užívanie akejkoľvek drogy a v akomkoľvek množstve pokladám za slabosť charakteru človeka, a nie za cestu ku duchovnému oslobodeniu. Človek, ktorý skutočne duchovne rastie, nepotrebuje na svojej ceste nijaké pochybné barličky. O „sexuálnej bezzábranovosti“ mám tiež svoj názor, podľa mňa zrelý dospelý človek dokáže šťastne žiť v kvalitnom, monogamnom vzťahu, pretože sex si prepojí s citovou väzbou.
Iste, aj ďalšie krajiny povolili podobnú eutanáziu – Belgicko, asistovanú samovraždu aj Švajčiarsko. A počet „eutanazovaných“ dramaticky narastá.
http://pjsaunders.blogspot.com/2013/04/stunning-4620-increase-in-belgian.html
Populácia starne. A normy v spoločnosti sa patologicky posúvajú v rôznych oblastiach – vo vzťahu ku slušnosti, čestnosti, vernosti, zodpovednosti, aj eutanázii. Spomínate si na efekt kĺzačky, ktorý som v blogu pred časom popísala? Ak sa zlu len prizeráme, ono narastá. Vždy narastá, ak ho nezastavíme. Je ako kysnúce cesto…
Tie najmúdrejšie slová o eutanázii…
Povedal ich Norman Kunc, chlap žijúci na vozíku, od narodenia s postihnutím mozgovou obrnou. Vyštudoval vysokú školu, je ženatý a má dve deti. Jeho príbeh nájdete v článku Právo na eutanazii na http://mujautismus.cz/2018/10/pravo-na-eutanazii/
Podľa neho zákon o eutanázii pripravuje Kanaďanov s postihnutím o bezpečnú sieť duševného zdravia, pretože postihnutie u človeka vníma ako „správny“ dôvod, prečo by sa mohol rozhodnúť zomrieť. Povedal: „Keby zomrela moja žena, a ja by som začal trpieť depresiou a samovražednými myšlienkami, na rozdiel od zdravého človeka by ma neliečili, ale pokladali by to za racionálne rozhodnutie zomrieť.“ A preto žiada, aby mal rovnaké právo pomoci dostať sa z depresie, získať odbornú pomoc formou liečby, a nie smrť v podobe „asistovanej samovraždy“, alebo eutanázie.
Celé jeho vyjadrenie nájdete
Áno, tieto jeho slová odhaľujú falošné hranice v nás samých…
Tí, ktorí by ho mali chrániť a liečiť, vkladajú vlastné predsudky do pohľadu na neho a na jeho život, pretože jeho život s postihnutím vnímajú ako neznesiteľný a nehodný rovnakej ochrany ako u človeka bez postihnutia – na rozdiel od neho samého.
Myslím, že spoločnosť by mala dvojnásobne prísne monitorovať názory zdravotníkov v tomto smere. A to nielen na základe jeho prípadu. Mám som aj osobnú skúsenosť. Môj syn bol po jeho smrti v priebehu súdneho konania s nemocnicou vystavený podobným patologickým názorom právoplatne odsúdenej páchateľky – lekárky, ktorá spokojne vypisovala súdu do občianskoprávneho konania svoje názor o menšej hodnote života človeka s postihnutím. Ja som musela znášať tieto názory, štát ma pred nimi účinne nechránil, rovnako ako moje mŕtve dieťa.
Je menej znesiteľný a menej cenný život človeka s postihnutím, alebo… a mohli by sme tam dosadiť skutočne kadečo…
Rovnako by sme mohli hovoriť, či bol väčším prínosom pre ľudstvo život Hawkinga, alebo…
Ach, ach, koho všetkého by sme „eutanazovali“?
Elena 7.2.2019