Keď slniečko hreje, tak ako minulú nedeľu, predjarne, povzbudzujúco, svet zázračne presvetlí. Aj u nás v horách vytŕča miestami suchá tráva, vzduch iskrí a vonia sviežo topiacim sa snehom. Uvedomíte si to náhle pri vešaní bielizne, ako štebocú vtáci v úbočí pod bytovkou. Radostné ševelenie vtáčích hlasov, ach, to už rozhodne nie je len snívanie o jari…
A potom ráno opäť raz hrubá vrstva snehu, pri brodení ňou v temnote svitania k autobusu
(keďže moje autíčkové dieťa sa najbližšie tri dni – a v priebehu dvoch mesiacov ešte peknú radu ďalších dní – ide chodiť vzdelávať do Popradu)
nasávam zvláštnu atmosféru svitania – takú odlišnú od neosobnej, pohodlňáckej cesty autom. Vietor fúka ostro, mrazivo – no skoro som si aj vetrovku zapla – do tváre mi metá snehový poprašok a dlhý sivoružový šál mi odvieva všetkými smermi. Stromy ním šumia, kvílivo sa ohýnajú. Veď hej, fontánka spí v záplave snehu, aj lavičky, ale na horizonte sa črtá bledomodré svetlo už-už prichádzajúceho svitania. Zhlboka som nasávala čarovnú atmosféra rána, akú som zažívala po dlhé roky sama sa brodiac spiacou prednohorskou krajinou k osvetielkovanému parku pri liečebni, kde stáva autobus.
Myšlienky mi zabrúsili do tých čias spred pár rokov, keď žil môj syn. Kde je to dievča, ktoré dokázalo snívať? Ktoré kráčalo životom s naivnou dôverou? Niekedy si dávame priame otázky – víria v nás ako drobné snehové vločky, ktoré sa sypali temným ránom, krehké a divoké zároveň. Oboje vo mne vyvolávajú nepokoj – otázky i vločky.
Otázky ma znepokojujú, pretože si uvedomujem, ako „držím dvere zvnútra“ – a vločky kvôli počasiu, tohtovíkendové konštelácie v horách by som kvôli cestovaniu spojila s pokojným bezsnehovým počasím.
Myslela som, že vám tu dnes napíšem niečo o nenáhodnom náhodnom výbere z náhodnej knihy, zasa raz. Ale to, čo sa otvorilo, mi ide príliš pod kožu, je to presne o tej mojej hlbokej nedôvere, ako inak – a o silnom rozhodnutí, ktoré musí byť spojené so silnou vierou. Zakaždým ma fascinuje, ako nás má Zámer sveta prečítaných. Dokonca som nebrala včerajšiu koincidenciu, veľmi silnú od mojej konštelatérskej kolegyne – písanú i volanú, s jej naliehavým dôrazom na „už nejaký čas cítim, že máš…“. Dnes poobede som sa spamätala a zlepila pár kontaktných viet – ale je to pre mňa výstraha, lebo koincidencie mám v úcte.
Dám namiesto analýzy toho radšej malú filozofickú metaforu, hádanku – a nie, nič k nej už nepoviem.
Elena 12.2.2019
K diskusii: Hm,bonnefoi, aj tak by to bolo možné chápať.
Mne to hovorí, že veľa v živote závisí od nášho uhla pohľadu.Na tom istom mieste môžeme vidieť buď hromadu špinavého snehu, alebo dych vyrážajúce svitanie. A ešte trochu to posuniem – že sa nám pri povrchnom pohľade hora špinavého snehu môže zdať väčšia ako tie hory v diaľke. Ale je to skutočne tak?
comm – zrejme všetci prichádzame časom k tomu istému poznaniu, ak životne múdrieme. Zvláštne mi Tvoje slová rezonujú, je to presne tá moja včerajšia večerná koincidencia, tak zrejme o nej mám napísať. Ale odpoviem teraz na otázku – mňa život naučil úcte k úcte a pokore, vnímaniu koincidencií, ochote načúvať a poznaniu, že nie ja to tu riadim. A ešte – vlastne veľa vecí, stále sa učím…