Keď som sa vrátil ku čítaniu, zistil som, že rozčítaný text zostal na kuchynskom stole. Chcel som zájsť preň, no padol mi zrak na ďalšiu časť príbehu – a už som ho nevedel odtrhnúť…
Už som si ťa našla…
…Automaticky som vytiahla z komory igelitovú tašku, a potom ešte jednu. Položila som ich na kuchynský stôl. Uhládzala som ich povrch mechanicky, chvíľu uvažujúc. Potom som zašla do kotolne v bytovke a doniesla som odtiaľ za náručie vecí. Napratala som ich do oboch igelitiek, doplna, na prasknutie. Tak. Dobre, asi z nich radšej trochu uberiem, aby som ich dokázala odniesť. Tašky som oprela v predsieni o skrinku na topánky a s pocitom dobre vykonanej práce som si šla ľahnúť.
Vyrazila som na druhý deň s taškami v rukách v čase obedňajšej prestávky ulicami mesta. Ešte že krava Karola je na dosah…
Otvorila som dvere na predajni 303 šmejdov, vovalila som sa s napratanými taškami dnu a veselo som zvolala: „Už som si ťa našla, zlatko“.
Pár zákazníkov sa tam v tej dobe potĺkalo pomedzi regálmi, no poviem vám – všetky oči na mne. Zjavne som to zvolala dostatočne hlasno. Do obchodu so mnou vchádzali ďalší zákazníci, tí sa ani nesnažili tváriť, že nepočúvajú, zastali pre regáloch s pracími práškami a pozerali sa na nás. Zrejme tu začnú chodiť častejšie, vďaka mne, keď je to tu také zaujímavé…
Poviem vám, je výhodné mať čisté svedomie, lebo človek nemusí klopiť oči a klepať sa. Vyhla som sa poznámke o nazelenalej farbe jej tváre, zato hlasno som dodala: „Pusinky a srdiečka vynecháme, zlatko, tie posielaj len môjmu manželovi. Vlastne nemusíš, podala som žiadosť o rozvod, môžeš ho začať živiť Ty.“
Poviem vám, ani vysielanie do mestského rozhlasu by nebolo lepšie, všetci prítomní ma dychtivo počúvali.
„Ozaj, niečo Ti tu nesiem, zlatko. Pozri…“ – s milým úsmevom som ukázala na dve napratané igelitky.
Zmeravela, všetci zákazníci spoza regálov zdanlivo nenápadne obzerajúc tovar rýchlym krokom prišli pozrieť, čím že som ju obdarovala.
„To sú noviny a časopisy, zlatko“ vysvetľovala som jej trpezlivo, pomaly, láskavým hlasom. „Doniesla som Ti ich, lebo môj manžel po večeroch – keď každovečerne dovypisuje všetkým tým ženám na Pokeci – sa pri Tvojej inteligencii bude s Tebou nudiť…“
S tým som odkráčala…
Fúha. Silný príbeh. A silné riešenie – zamyslel som sa.
No príbeh nekončil.
„…Ach, áno, udialo sa to už, či ešte nie? Poviem vám, čítala som kdesi prekrásny duchovný citát, že všetko, čo sa má stať, k nám určite príde. Že sa to stane v tom správnom čase. Raz. Ale že sa tomu jednoducho nevyhneme.
Nuž tak, najkrajšie je na tom to čakanie, kedy ten náš očakávaný osudový okamih príde, však?…“
Elena 22.2.2019