Čítala som kedysi taký nádejný citát, že keď si niečo silne a úprimne, z celého srdca prajeme, tak že sa nám to splní.
Zaspávala som s výhľadom na osvetlený Hrad. A so silným prianím…
Myslíte, že mi Hrad dajú, keď si ho tak veľmi prajem?
Žartujem, pravdaže, nechcem bratislavský hrad. Postavim si vlastný, krajší, podľa mojej predstavy.
Nie, blog nebude o krásach Bratislavy, hoci prešla som sa ňou večer riadne (keďže som mobil v buse zabudla). A ešte prejdem, na konštelácie, a potom k busu. Pešo chodím rada, pišem o tom len preto, že takto ešte raz ďakujem môjmu dobrému večernému anjelovi (ozaj, vedeli ste, že už aj anjeli majú mobily?) Presnejšie anjelke, pracujúcej s RIS…
Uvažovala som večer o svetle – keď už je to tu také osvetielkované. Aj o prezidentských voľbách. Moc sa mi páčilo gesto Chmelára, že prenechal možnosť ísť do diskusie „Bohumile, kandidátke ulice“, ktorú TA3 nepozvala. Je pravdou, že ona šancu byť zvolená nemá. Cynik by dodal, že ani on, tak môže robiť gestá – no ja si moc cením na ľuďoch slušnosť, ohľaduplnosť.
Kladiem si otázku, prečo také gesto nespravila trebárs Čaputová, ktorá údajne má viac ako 50 percent. Dve ženy – kandidátky, automaticky vyvolávajú porovnávanie. Našlo by sa toho viac, čo zaujalo moju pozornosť, no dám to len takto – buďte, ľudia, opatrní.
Mačacie zlato je blýskavejšie ako pravé.
Mnoho ľudí oslepí jeho jagot. Postavenie, sláva, fáro, prachy. Na mňa pozlátko neplatí, poodstúpim. A zakaždým si pri takom človeku kladiem otázku – prečo potrebuje zažiariť?
Chcem okolo seba ľudí – mesiac, nie ľudí – slnko, lebo sú schopní ísť s nami temnotou, ťažkými časmi.
A viem, že tí najcennejší ľudia nepotrebujú navonok žiariť, vyžarujú vnútorné svetlo.
Elena 6.3.2019
P.S.:
Nuž, popred okno preletela vrana. Je čas vykročiť na konšteláciu. Možno, ak je dnes pravý čas, uzavriem hnev idúci vekmi…