Vravíš mi, že známe sú tie veci neznáme,
len nevieme, čo všetko dávno poznáme,
a ten, kto vedie, nám pripomína zas,
že prišiel čas počúvať jeho hlas.
Vravím Ti, pár slnka lúčov zažiari,
každému ťahá ich teplo úsmev na tvári,
no svetlo v nás je majákom len pre nás dvoch,
pretože naše stopy v čase riadi Boh.
Vidíš ma zas srdcom cez zrak vnútorný,
cítim Tvoj pohľad a plynú noci, plynú dni,
viem, voláš ma, že mám sa k tebe otočiť,
no strach ma drží a nedokážem vykročiť.
Vidím Ťa, pretože prestať vidieť nedá sa,
aj keď sa o to márne snažím, dofrasa,
a z diaľky počujem Tvoj tichý hlas,
že kráčaš ku mne, pretože nastal správny čas.
Šepkáš mi, že čas je iba priestor na hranie,
krúži vôkol nás, zavádza naše poznanie,
že sa mám dívať tam, kde tá hra nesiaha,
a vtedy bude márna jeho námaha.
Šepkám ti, že vykročím, iba ak uverím
tvojim skutkom, veď slová sú len páperím,
dôvera je tenká ako vlas, nedýcha,
bez nej Ti odídem do ticha…
Elena 19.5.2019