Nepíšem populárno-politickú analýzu o výsledkoch volieb – prehlasujem na úvod, aby sme sa vyhli nedorozumeniu.
Aj keď práve ku terajším volebným výsledkom médiá o machroch roka hovoria, ja sa vo vzťahu ku víťaznému Progresívnemu Slovensku držím príslovia „nekrič hop, keď skočíš, najskôr sa pozri, do čoho si skočil…“
No hej, dnes som nejako tými prísloviami inšpirovaná, v rannom blogu som jedno dala. I keď to moje príslovie rozhodne nie je o „hosteskách“ – ako tam písal akýsi diskutér – pre tie by som nemusela nikam vybiehať, pobehlice sú i v Revúcej. Aj menovať by som podaktoré mohla, pravdaže, ale to nespravím, čo ste – však by mi admin tento blog zmazal.
Hej, ako vidíte, som plná hnevu – a tak som unikla za masku tvrdosti. Na strelnicu do Lozorna som síce nevybehla, ale zato som sa poobede naučila perfektne skladať ten vojenský spacák. No dobre, macher roka by som nebola – až na piaty raz spacák vyzeral podľa mojej predstavy – ale ten pocit potom…
Pripadala som si ako z filmu Rambo – prvá krv.
Doslova tak – fakt veľa úsilia ma to dokonalé skladanie spacáku stálo, aj necht na nohe som si akosi pritom trochu zlámala, krvi tam bolo ajajaj. Lenže nebola to prvá krv – v piatok som sa prešla v mojich priveľkých vojenských topánkach do neďalekého obchodu a vrátila som sa so skrvavenou nohou.
Ale zasa – padli by ste, ako úžasne som ten spacák nakoniec zložila, aj bez kompresného obalu. Malý úhľadný, pevne zatiahnutý. Ani som nemala chuť ho potom rozložiť zasa – byť vojakom by som asi spala vedľa spacáku, aby som ho mala stále takto pekne poskladaný.
Veď dobre – úplne na rovinu – vedľa toho spacáku v lese budem spať asi nielen kvôli skladaniu. Nacvičovala som si aj vliezanie do neho. No dobre, tí ktorí ste zažili vojenčinu, nesmejte sa. Bola to pohroma – však ten spacák nemá žiadny podhlavník.
A potom – najstaršie dieťa ma aj nafotilo, ako sa doň pobavene v predsieni navliekam. Spacák má totiž úplne maličký otvor po zapnutí – to je fajn, v lese na mňa nepolezie kadejaký hmyz – vravela som si pôvodne. No po úplnom zapnutí som zistila, že o tom, aby som sa v ňom otočila do mojej obľúbenej polohy na bruchu s rukami zdvihnutými pod hlavu, nemôže byť ani reči. Nakoniec som sa pri veľkej snahe s tým spacákom i otočila tvárou k zemi, no už to nešlo otočiť sa späť.
Nie, ty rozhodne nie si moja pravá láska, spacák, to vidím jasne – povedala som si sklamane.
Neviem, to tí vojaci spia všetci tak disciplinovane, tvárou nahor, s rukami pozdĺž tela?
Elena 27.5.2019