Kopce v diaľke sa modraveli v mnohorakých odtieňoch. Aj obloha nimi oplývala. Slnko ešte nevyšlo spoza kopca, no bolo „už vidno“. A nad Kohútom, v jeho obrysoch na horizonte presvitala jemná zlatistá farba, prezrádzajúca že pomalými krôčikmi sa slnko blíži.
Predsvitanie – toto slovo sa mi vynorilo na balkóne ráno o štvrtej – páči sa vám tak ako mne? Okamih tesne pred vykročením, keď nám už pochopenie dýcha na krk. Na prahu premeny. Bývajú občas v živote také chvíle, však?
Predsvitanie… práve o ňom dnes…
Predsvitanie…
Búrka zúri – a v jednej chvíli sa zlomí, odchádza so vzdialeným občasným zadunením, my náhle vieme, že je preč. Sme ako vták, sediaci na brehu mora vyčerpaný a premočený, no živý. Vystihuje to môj pocit tu a teraz – prítomný okamih, aj život. Upokojilo ma. Nadávala som plná hnevu, neznášam nečestnosť, nepodviedla by som ani nezradila. Skúsenosť ma poučila – ľudí nečestne konajúcich nemôžeme zmeniť, len vymeniť. Aj strata úcty je nevratná – stará parazitná pijavica pre mňa bude vždy iba fľandrou. Neprajem jej už nič zlé – som mimo rizika kliatby, a zastavila som aj podmienečné prekliatie, nie je treba – nedokážeme nečestnej osobe zaistiť taký trest, ako pritiahne svojim zlom sama.
Správam sa s úctou i voči ľuďom, ktorých podaktorí prehliadajú. Naozaj ich vidím – nestretávajú sa s tým často. Prezradím vám niečo – minule cestou na Zaježku, kým som čakala v Nitre na spoluúčastníčku Elenku s autom, vbehla som do cukrárne a odniesla som dva koláčiky starej pani – bezdomovkyni, čo tam predávala časopis. Drobné im dá kadekto, no spraviť niečo osobné pre nich ako pre človeka, to nezažijú často. Pre mňa je úcta zásadná vec – chápem jej cenu.
Úcta i dôvera sú nevratné.
Predsvitanie…
Vtáci v skorom ráne spievali sladko, až som sa zasnívala aj ja – som skrátka romantická duša, dumala som o mojej ceste lesom – jediné vykročenie, na ktoré som pripravená. No áno, uzavrela som sa a prestala som dôverovať a tak aj snívať. K tomu mi od Zámeru sveta včera prilietali kadejaké posolstvá o tom, aby som neprestávala snívať. Do lesa pôjdem a mám ísť, tam nájdem odpovede na otázky. Som intuitívec, prichádzajú mi obrazy ako záblesky poznania, sama neviem, či tá postava – sprievodca lesom je anjel strážny alebo čo, postupne im porozumiem.
Stála som na balkóne a pomaly svitalo. Bude dnes ďalší z horúcich letných dní, tak ako včera? – mohla by som si položiť otázku. Ale klamala by som – neviem o tom horúcom včerajšku nič. Do práce som prišla včera v skorom ráne. V práci máme „prirodzenú klimatizáciu“, sme v kamennom domčeku obklopenom zeleňou, poskytuje chladivú pohodu. Deň plynul svižným tempom – tri vyšetrené deti, správy, pár podpisov, príprava vecí na dnešný výjazd do terénu. Sprevádzala som technika, ktorý nám montoval prístroj OsmoDry a riešila zmluvu. Aj mimo pracoviska som síce bola, až dva razy – ale raz ma viezli policajti (k výsluchu obete i nazad), potom zasa som sa tak hnala do neďalekej školy robiť dotazník s dvomi triedami detí a späť, že som vôbec neregistrovala ako je. Nestihla som jedno pracovné stretnutie, zato som robila neplánované poradenstvo, ktoré ma emočne hodne vzalo. Naozaj hodne. Potom som ešte pobiehala s upratovačkou a riešila priestory v suteréne. A doma, u nás v kopcoch sa preháňal príjemný vetrík. Nie, naozaj neviem nič o včerajšom horúcom letnom dni, na ktorý sa niektorí tak sťažovali…
Vietor vial celkom rezko i dnes na predsvitaní…
Dáme nejakú koincidenciu?
Oprel som si rebrík o nesprávnu stenu? Na čom mi teraz skutočne záleží?
No áno, to je o predsvitaní – tie dve otázky. A keď si na ne odpovieme, svitne…
Elena 12.6.2019