No čo, aké tri krásne veci sa vám vynoria pri bilancovaní dňa, ktorý práve odchádza?
Ako prvá mi deň rozžiarila v skorom ráne nádherná báseň, básne milujem. Uvedomujem si pri nich s úctou, ako je dar slova darom od Boha. Naozaj prekrásna báseň to je – kto iný, ako pán Mika vo svojom blogu – prečítať si jeho báseň dáva viac ako mnohé obsiahle politické kecy, tie čítam výnimočne, jeho básne často.
A potom druhé rozžiarenie dneška – rozprávkovo presvetlená cesta do práce. Dnešné ráno sa u nás na kopci kúpalo v záplave slnečných lúčov. Slnko vychádzajúc žiarilo a hrialo včasráno nežne, krehko, zrozprávkovelo celý svet trblietavým zlatistým svetlom. „Neskutočne nádherne je“ povedala s úžasom i šoférujúca Kika, ktorá inak disciplinovane „kuká len na cestu“ a pribrzdila na chvíľu. Jazdí zodpovedne, to sa jej aj o chvíľu na to i vyplatilo, lebo v priekope pri ceste sa pásla srnka – rýchla jazda ju mohla vyplašiť na cestu.
(A podchvíľou pri našej skorej rannej ceste do Revúcej prebiehajú okolo cesty mačky – niekedy je to zvláštne koincidenčné – včera na rôznych miestach popri ceste pobiehali tri, všetky čierne. Nie, cez cestu neprebehli. Prvý bol Murko pred Muráňom – vždy sa poteším, keď ho vidím, že žije, posielam mu v duchu energiu. A ďalšie dve cestou v okolí Dlhej Lúky. A tak dieťa pred Revúcou skonštatovalo „dosť bolo dnes čiernych mačiek“. Zámer sveta ju vypočul – na kraji Revúcej sa pri ceste objavil čierny pes…
Som rada a hrdá, že jazdí ohľaduplne. Nemám rada ľudí, ktorí sa rútia cestami bezohľadne – predbiehajú i v dedine, kde dcéra ide povolenou rýchlosťou, a sem-tam nejaké prejdené zviera im nerobí problém. A sem-tam nejaká spôsobená nehoda s vyhasnutým životom nevinného takisto nie – však kto to len mohol tušiť, že to takto môže dopadnúť? Zakaždým, keď vidím takého rýchlorútiča si kladiem otázku –„a tebe, zlatko, ktorý debil dal vodičák?“)
Vráťme sa k dnešku.
Kopec sa vznášal v slnečnom jase a pod nami sa cesta vinula do oparu na úbočí lesov a riedkej bielej hmly. Prešli sme pár zákrut a zapadli sme do nej, hranica hmly sa pre nás zotrela. Slnko zmizlo, deň zošedol. Presne ako v živote, pomyslela som si, keď sme v hmle, neuvedomujeme si dostatočne, že v nej sme a pripadá nám to normálne – ak nevieme, že kdesi hore, nad tou hmlou, je slnko. Tak ako nám pripadá normálne žiť vo svete pokrivených hodnôt, ako v hmle. Je pre nás prirodzené klamať, podvádzať, konať nečestne a nezodpovedne – ale len vtedy, ak nevieme, že „toto je hmla“. A tak, ako sa mi nechcelo v dnešnom ráne zapadnúť do mesta plného hmly a šedivých dažďových mrakov, len cez povinnosti som tam prekráčala – nemám ani v živote chuť „žiť život hmly“. A s ľuďmi, ktorí ho žijú a žiť chcú, netúžim mať spoločnú reč a priestor – nemám rada nečestnosť a nečestne sa správajúcich ľudí, nech si žijú, ako vedia a chcú, no v mojom svete majú miesto už len tí, ktorí vedia, že „tam hore je slnko“.
Sú to ľudia ako – márnosť, priplávalo mi teraz prirovnanie sú ako hora Fudži, no presne, teraz mi to prepojilo ten obraz z predminulého blogu, zvláštne
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/06/18/zablesky-5-co-den-dal/
Zámer sveta nás často učí v príbehoch a obrazoch. Prirovnanie Fudži san je pre mňa tretím svetielkom dneška. Hm, Fudži san je „pani hora“ – nemá ideálny tvar, jej vrchol je zalomený, no je úžasná, prekrásna. Je to taká čistá, dychberúca krása, ktorá vyžaruje z hĺbky jej podstaty. A to v každom ročnom období – symbolicky vypovedá o kráse života človeka v každom „ročnom období“ jeho života. Ide o bývalú sopku – mne to teraz hovorí viac, ako tu dávam, samozrejme, no je to moje osobné poznanie, ktoré mi Zámer sveta prináša. Je to pochopenie, že aj ľudia sa transformujú? Poznanie je proces, takže veci začínam chápať v súvislostiach postupne – viem, že ešte nechápem ten obraz úplne, ale v pravý čas ho pochopím celý. Prečítala som si dnes aj legendu o hore Fudži – hm, posvätno a nesmrteľnosť. Je to tak, sú veci večné a posvätné, tak ako Fudži san.
Nie, netúžim na ňu vystupovať – mimochodom, práve v súvislosti s výstupmi je i táto hora živým dôkazom toho, ako ľudia dokážu ničiť bez úcty čokoľvek – je zaplavená výkalmi a odpadom. Nuž, je to symbolické poučenie i o tom, že ak sa objaví v našom živote niečo krehké a čisté, mali by sme to chrániť, a nie svojou bezohľadnosťou zničiť.
Niečo čarokrásne, krehké a pevné zároveň, čisté, tak ako hora Fudži…
Elena 20.6.2019
P.S.: K krásam dneška pridávam ešte jeden obrázok. Pivónie milujem, sú nádherné – fotografia moja, taká zo svitania, keď viac vnímame sladkastú vôňu pivónií ako ich farbu.
Áno, fotografia je moja.