Čo je to súcit? S kým všetkým sme súcitiaci? S čím je súcit v našom živote prepojený? O tom všetkom budem uvažovať v tejto chvíli.
Atmosféra bezpečia a pohody, tak vnímali dvojdňový celoslovenský seminár o súcite jeho účastníci. Ja som si veci riešené na seminári nechala trochu uležať – a dnes zhrniem moje poznanie a dám pár slov o súcite.
Je pre vás súcit dôležitý? A ako by ste súcit popísali?
O užitočnosti a potrebe súcitu hovorí pozitívna psychológia rovnako mnohé náboženstvá. Súcitné a láskavé správanie je znakom zrelosti človeka, aj základom dobrých medziľudských vzťahov.
Súcit je istým spôsobom paradoxný postoj – postoj preto, že má zložku emocionálnu, kognitívnu aj konatívnu. Má procesuálny charakter, t. j. vyvíja sa v čase. Niekedy za súcit pokladáme emočnú stránku – t. j. že cítime s niekým tak, že prežívame bolesť s ním a trpíme, alebo že ho ľutujeme. Dať sa emočne zvalcovať zdieľanou bolesťou neznamená byť súcitný, rovnako ani ľutovanie a konanie krokov namiesto samotného trpiaceho – súcitiaci človek vníma bolestnosť prežívania iného, no aj možné východiská a podporí kompetetívnosť druhého človeka v riešení.
Do istej miery je súcit vrodený – nabieha u nás pri určitých stereotypoch – deti a mláďatká celkovo, tenký hlások a veľké oči… Samozrejme niektorí z nás tú vrodenú zložku nedostali – a tak sa správajú bez súcitu, sú to anetickí psychopati. Aj ľudia s pervazívnou poruchou (zjednodušene – autisti) majú problém vnímať empaticky pocity iných, presnejšie nevedia ich často jasne prečítať.
Súcit s inými, alebo so sebou?
Súcit voči iným a súcit voči sebe sú dve základné kategórie. Hovorí sa na základe výskumov, že súcit s inými nekoreluje so súcitom voči sebe – čiže môžeme byť súcitní voči iným, a voči sebe nie.
V súcite voči iným môžeme rozlíšiť ľudí blízkych, ľudí známych, ľudí neznámych, ľudí ktorých nemáme radi a ľudstvo ako celok, všetkých ľudí. Miera nášho súcitu voči nim môže byť rôzna.
Mne sa lepšie dýchalo na seminári po tom, ako som si uvedomila, že súcit je proces a ako sme hovorili o tom, že niekedy súcit voči iným môžeme ohraničiť hranicou sebasúcitu. Nechcem byť zlomyseľná, dokonca i voči lekárke, ktorá zavinila smrť môjho jediného syna dokážem uvažovať súcitne, že svojim nečestným konaním a všetkými tými jej scestnými vyhláseniami (o nižšej hodnote života človeka s postihnutím a tak podobne) ubližuje najviac sebe, a že svoju kariéru mohla ukončiť odborne aj ľudsky dôstojnejšie – a len sa potvrdzuje na jej činoch a ich dopadoch, ako sa každé zlo ku človeku vráti.
V jednej experimentálnej pražskej konštelácii som pár mesiacov dozadu zastupovala karmu. Nepočuje naše želania, len prihadzuje na váhy, absolútne nezaujate. Mne tá skúsenosť pomohla pochopiť, čo som predtým mala pocitovo spracované s lekárkou, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa – že nečakám na nijakú karmu, ktorá by ju potrestala lepšie ako slovenský súd. Že nemáme takú potrebu, ak človeka naozaj „necháme ísť“ – že odpustenie znamená nechať ho odísť navždy. A keby nerobila ďalšie hlúpe kúsky s tými listami, vymazala by som ju zo svojej mysle úplne.
No premietala som si pritom i oblasť, v ktorej v súčasnosti bolesť spracovávam cez hnev – bývalého manžela som za nečestné správanie zo života vymazala, no súcitila by som s ním, keby sa mu niečo zlé dialo. Parazitná pijavica, s ktorou ma exmanžel podvádzal, ubližovala svojim egoizmom a nečestnosťou mne a mojim deťom a nebrala ohľad na nás, navyše priživuje sa teraz na peniazoch z odškodnenia za smrť môjho dieťaťa. Takže súcitím so sebou a svojou bolesťou z toho, že sa správala nečestne a bezohľadne voči mne – a nesúcitím s ňou.
Viem, že Zámer sveta jej všetko zráta do troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode. Ani s ňou nechcem súcitiť (no, trochu súcitu tam je, viem kvôli čomu, len to nepomenujem verejne) – a mala som z toho v sebe rozpor, lebo naozaj nie som človek, ktorého by tešila bolesť iných živých bytostí (o mojich záchranných akciách na pomoc zvieratám rôzneho druhu by sa dal napísať román – humoristický). A tak mi hodne pomohlo uvedomiť si, že nie som povinná súcitiť s ňou, lebo sú to následky jej vlastných činov, nič iné (nechala som ju samú s následkami jej činov – a skutočne to nie sú pekné veci i z predchádzajúcich vzťahov, od jej rozvodu je môj exmanžel siedmy v poradí, s ktorým žije). Nie ja to tu riadim, na to je tu Zámer sveta – je v jeho rukách, čo jej nadelí.
Záverom…
Čas pokročil, a ja musím vykročiť – dnes do Tatier k homeopatke. Nenáhodná náhoda zapracovala – spomenula som si včera, že by som sa jej rada ozvala – a ozvala sa. Dobrodružná cesta to bude, vzhľadom na biedne víkendové spoje u nás. Ale kým si pobehnem natrieť chleby s bryndzovou nátierkou na cestu, nejakú múdru myšlienku dajme z knihy, ktorú plánujem čítať cestou – no je o pravej mágii.
No, takže – „sedieť pokojne a nerobiť nič, jar prichádza a tráva rastie sama od seba“…zenové príslovie. Je to silný výrok, len mám intuitívny pocit, že ho ešte naplno nechápem, že sa celé to dianie, ktoré beží samospádom predo mnou odhalí a ja budem prekvapená, čo všetko sa dialo. Zvláštne, však?
Elena 6.7.2019