A prečo nie 8. – Ľudia ako potkany. . .

Správajú sa ľudia odlišne od potkanov? A odlišne od opíc, slonov, mravcov, či iných zvierat – alebo majú v správaní mnohé spoločné? Pouvažujeme o tom.

Zaujímavý článok o tejto problematike prevzala Infovojna, stavia do protikladu manipulatívne a altruistické správanie – ja z neho dám len zásady, týkajúce sa manipulatívneho správania – ak chcete, čítajte to celé tam – je to moc poučný článok.

Manipulace není možná bez vytvoření vhodných podmínek, můžeme vydělit celý postup manipulace podle následujících pravidel:

• Pravidlo 1.Přinutit člověka zabývat se nesmyslnou prací.
  • Pravidlo 2.Zavést vzájemně si odporující pravidla, aby bylo nevyhnutelné jejich porušování.
  • Pravidlo 3.  Zavést kolektivní odpovědnost.
  • Pravidlo 4.  Přesvědčit lidi, že na nich nic nezáleží.
  • Pravidlo 5.  Donutit lidi předstírat, že nic nevidí ani neslyší.
  • Pravidlo 6.  Donutit lidi, aby překročili vnitřní červenou čáru. 

https://www.infovojna.sk/article/lide-jako-krysy-jak-funguje-drezura-v-soucasne-spolecnosti

Koľko z toho by sme našli v súčasnej spoločnosti? Ja budem k téme uvažovať tej druhej časti správania – o altruizme.

Každý z nás chápe, čo je a čo nie je etické a altruistické správanie, len nie každý podľa toho koná. Altruizmus v zmysle ochoty pomáhať nesebecky iným je pre mňa cenná vec. Aj keď sa v bežnom živote zdanlivo nevypláca – navrch majú u nás v tomto smere bezohľadní egoisti – sú medzi nami aj ľudia ochotní pomáhať nezištne iným. Stretávam takých ľudí – a nielen výnimočne.

Altruistické správanie u človeka možno aj merať prostredníctvom mozgovej aktivity (úlohu v tomto procese zohráva strednofrontálna theta aktivita) a možno predvídať mieru altruistického správania v súvislosti s tým. Možno ju aj regulovať údajne, hormónom oxytocínom.

Zvieratá sú podľa mňa tiež schopné altruisticky sa správať. Pomáhajú si vzájomne, existuje celý rad príkladov altruizmu opíc

Waal, F. (2011). Frans de Waal: Morálne správanie u zvierat. [videozáznam online]. TEDxPeachtree[cit. dňa 22.12.2014]. Dostupné na: http://www.ted.com/talks/frans_de_waal_do_animals_have_morals.html

a keďže opice neplánujú budúcnosť, nečakajú odplatenie dobra, ktoré preukazujú. Podobne zaznamenali vedci súcit, empatiu, smútok, altruizmus aj u slonov. Mravce si vzájomne pomáhajú, včely – robotnice sa dokážu obetovať pre spoločenstvo.

Naozaj si cením ľudí, ktorí dokážu citlivo vnímať, súcitiť, pomáhať nezištne – a verte, že ich v dnešnom svete tiež nájdeme. Altruistické správanie pokladám za dôležité v každej oblasti života – a je podľa mňa prepojené práve so súcitom.

Odborníci tvrdia, že úplne altruistické správanie – tzv. čistý altruizmus, z ktorého by nemal altruista nijaký osoh, neexistuje. Pretože – napríklad očakáva, že v budúcnosti iní pomôžu jemu, ak teraz pomôže on. Alebo čaká, že svojim konaním získa prestíž a rešpekt, alebo sa zbaví pocitu viny. Neviem, či s týmito názormi súhlasím – čisto altruisticky zbieram a sadím gaštany. Nečakám, že mi to niekedy vrátia – ani nejaký profit z toho neplánujem, však nie jedlé gaštany sadím, ale divé. Robím to pre úzdravu Zeme, ale je pravdou, že sa teším z toho, že žijú a rastú, no tak možno to niektorí odborníci zhodnotia ako nie celkom altruistické, keď mám z toho pocit radosti. Je mi to jedno, nech to pokojne označia ako chcú – chcela som to len uviesť ako príklad nejakého nie profitom zaťaženého nášho konania.

Tých súcitných a láskavých nijako motivovať netreba, konajú tak sami od seba. Tých sebeckých nezmeníme – vidia predovšetkým seba, seba – a potom dlho, dlho nič… Ale aspoň praktickú informáciu pre tých, ktorí zvažujú, prečo by bolo vhodné konať súcitnejšie –

• odborníci zistili, že byť súcitnými a pomáhajúcimi nezištne sa vám oplatí, altruizmus sa dedí, ako to ukazujú pokusy u malých detí a šimpanzích mláďat, pomáhate tým svojim potomkom,
• pomôcť niekomu a vnímať, že je šťastný, prenáša recipročne ten pocit pohody i na nás, vieme sa nezištne tešiť z jeho dobra,
• altruisti žijú dlhšie, podľa mňa sú aj celkovo zdravší (ale to je spojené s celkovým typom správania človeka – súperivým a arogantným, alebo láskavým a spolupracujúcim, aj s celkovým vnímaním sveta – je láskavé a bezpečné miesto, alebo zdroj ohrozenia – takže v pozadí toho by sme našli vzťahovú väzbu),
• altruizmus je aj inšpiratívny, dobro sa šíri, no a aj keď to niekedy nevidieť, lebo ktosi len vašu láskavosť využil, tak verte, že vykonané dobro sa nikdy nestratí). Niekedy veríme, že ak sa správame láskavo a čestne, bude sa tak správať recipročne – rovnako – aj ten druhý človek, nie je to tak. Anetickí psychopati napríklad nezrkadlia a ani nechápu emóciu iných, sú schopní sa správať nečestne a ublížiť bez akýchkoľvek zábran, hľadia len na svoj prospech – tam je očakávanie vzájomnej láskavosti len ilúziou.

Je rozdiel medzi empatiou, pri ktorej trpíme za iného a súcitom, altruizmom. Empatia je schopnosť prepojená so zrkadlovými neurónmi, schopnosťou vnímať pocit iného človeka.

• Empaticky vnímame, ako človek cíti bolesť, že je smutný, či vnímam smútok za jeho hnevom… Sme aj schopní zdieľať časť tej jeho emócie, tlačia sa nám slzy do očí, zviera nám hrdlo v niektorých situáciách – a to i pri čítaní knihy, pozeraní filmu.
• Bolo by ale zničujúce pre nás byť len empatickí. Je dôležité stať súcitný, neprenášať naplno emóciu iného na seba, ale vnímať ju citlivo a na podklade toho aj hľadať riešenie. Pomáhať tomu druhému.

Dám príklad –  dnes som písala o prípade dievčatka Valérie

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/07/17/a-preco-nie-7-mrtva-lucka-nestacila-uradnici/

• empaticky môžeme plakať, že dievčatko tak trpelo, že je zrejme mŕtve a ktovie ako skončilo jeho telo a trápiť sa tým,
• súcit spočíva v tom, že si tie pocity uvedomujeme, že vnímame tú hrôzu, ktorou prechádzala malá Valéria, čo prežívala a dokážeme prejaviť aj svoju citovú reakciu k tomu, no zároveň aj konáme k zmene.

Prípad Valérie ma hodne oslovil, za deti kopem ako drak – v rámci konania k zmene som dala blog, aby sa posúvalo myslenie ľudí, aby sme boli opatrnejší a vnímavejší, čo sa deje okolo nás a aj ochotnejší nahlasovať babičky podobného typu. O tom boli moje blogy na rôzne témy po celý čas, týkajúce sa neduhov v tejto spoločnosti, aby si ľudia uvedomili, uvažovali a konali – menili veci k lepšiemu.

Konanie dobra je cesta ku ľudskosti a je to aj ochrana pred manipulovaním. Lebo čím sme ľudskejší, silní svojou zrelosťou, tým menej nás môžu drezúrovať, zastrašiť a zneužiť.

Rozvíjanie súcitu je cesta. Niekedy nevládzeme byť súcitní s inými, máme v nejakej situácii akurát toľko energie, aby sme boli súcitní sami so sebou. Mala som s tým problém, lebo som robila viac pre iných ako pre seba a bola som podstatne náročnejšia na seba, ako na iných. Ku vnímaniu súcitu voči sebe existuje aj zaujímavý dotazník  – škála sebasúcitu.

Nemusíme byť súcitní so všetkými a vždy, predstava dokonalého súcitu so všetkými živými bytosťami vždy a za každých okolností je nerealistická, nie sme Buddha. Rovnako byť súcitný neznamená byť naivný, nie všetci ľudia konajú dobro. Ale nie je našou správnou cestou smer ísť od súcitného správania ku úplne nesúcitnému – ja si úprimne myslím, že súcitní ľudia to ani celkom nedokážu preklopiť do bezcitnosti a stále v nich bude veľa láskavosti, našťastie.

Neprestaňte byť altruistickými len preto, že si to niektorí ľudia nevážili. Tie najkrajšie spomienky v živote mám ja osobne na ľudí, ktorí voči mne boli nezištne láskaví – asi každý z nás si pamätá práve tých, altruistických, však?

Elena  17.7.2019