Aj porno má ženskú tvár – pod týmto názvom priniesol v sobotu denník Sme článok. Píše v ňom, že ženy majú rady lesbické videá a že pri sledovaní porna trávia viac času ako muži (nevidela som takú štúdiu, ani o jednom z uvedených tvrdení).
Redaktorka v spomenutom článku má pri fotografii napísané „Osmelené“ – čo vedie čitateľa manipulatívne ku domnienke, že je odvážne a progresívne riešiť tieto témy. Možno by bolo výstižnejšie dať tam preto podnázov „Osprostené“, lebo pani redaktorka v článku uvažuje o pornogramotnosti – t. j. chýba nám podľa nej zavedenie tejto témy do školskej sexuálnej výchovy.
Ak pani redaktorka sleduje vo svojom živote rada lesbické porno a trávi tým veľkú časť svojho života, tak pokojne, je to jej život. Rovnako nech tak vedie a vychováva svoje vlastné deti, ak chce. Ale nech to nevydáva za záujem, ktorému sa máme hodnotovo prispôsobiť výchovou všetkých detí. Ja si na rozdiel od nej myslím, že deťom v sexuálnej školskej výchove chýba nie pornovýchova, ale výchova ku láske a zodpovednosti voči rodine. A vysvetlím aj, že prečo.
Prečo nie „pornu ako metóde výchovy v školách“…
Nejdem teraz riešiť vývinové aspekty, či všeobecné negatíva sledovania porna na vzťahy – kto chce, nech si prečíta štúdie. Úmerne svojej citovej zrelosti a zrelosti vlastnej vzťahovej väzby nech si každý dospelý sleduje čo chce, pozná riziká – jeho problém.
Vo vzťahu ku deťom negatívne dopady sledovania porna sú ešte vyššie, takže si pripomeňme pre reformátorov typu spomenutej pani autorky článku v SME – Americká pediatrická asociácia ACPEDS, 2016) v roku 2016 vydala v tomto smere na podklade odborných štúdií o dopadoch sledovania porna varovanie, že konzumácia porna prináša negatívne dopady na emocionálne, psychické a telesné zdravie – popri inom nárast depresií, úzkostných stavov, nevhodné a násilné správanie, včasnejšie začiatky sexuálneho života, sexuálnu promiskuitu, zvýšené riziko otehotnenia v puberte, pokrútený pohľad na vzťahy.
Vzhledem ke škodlivosti pro děti nesmíme nikdy využívat pornografii jako nástroj, pomocí kterého bychom děti vzdělávali o lidské sexualitě. (ACPEDS, 2016).
viac k téme nájdete na https://nepornu.cz/kdy-se-deti-poprve-setkaji-s-pornem/
Deti by mali byť poučené o rizikách sledovania porna pre nich samých a ich vzťahový vývin. Spomenutý článok zo SME sa šíril dnes sociálnymi sieťami – a ja osobne som dala k nemu dva tvrdé komentáre.
Filozofiu „ja a moje pohlavné orgány nadovšetko“ neuznávam…
Sex je prirodzená a nádherná súčasť nášho vzťahového života – a tam by mal mať svoje miesto. Je potrebné kultivovať u detí toto poznanie. Lebo realizovať svoj sexuálny život na spôsob králikov v zmysle bezzábranového sexu kdekoľvek a s kýmkoľvek – ako je to u podaktorých bežné v súčasnosti – nepokladám za „slobodu osobnosti“, ale za ich zanedbanú výchovu a amorálnosť.
Vysoké percento rozpadu rodín u nás v súčasnosti je podľa mňa dôsledkom presne tej filozofie. Morálka šľapky pre mňa takú osobu aj ľudsky natrvalo devalvuje. Dnes však veľa ľudí amorálnosť prehliada a podceňuje to, čo nám vypovedá také správanie o človeku a jeho konaní v živote.
Skutočne si často kladiem otázku, kto nám takéto šľapky vychováva, čo ich konanie vypovedá aj o ich životných hodnotách. Obvykle k takémuto názoru vyskakujú najviac tí, ktorých zasiahne, keďže nemajú pevne zakotvené morálne hodnoty ako základ svojho myslenia a konania. Tradičné hodnoty im samým nedostatočne vštepili.
Prečo je snaha rozbiť tradičnú rodinu takým veľkým moderným spoločenským cieľom…
V nie tak dávnej dobe, ešte cca 150 rokov dozadu, bola rodina silou, ktorá jednotlivca chránila počas celého jeho života. Moderná spoločnosť sa cítila rodinou ohrozená, pretože potrebuje slabé indivíduá – lacnú pracovnú silu, putujúcu svetom podľa potrieb zbohatlíkov, bez ochrany pôvodnej veľkej a silnej rodiny. Je preto zameraná na „modernizáciu hodnôt“ – v rámci ktorej rodiny fragmentuje z pôvodných širokých rodinných väzieb a ničí ich morálne korene – bežnými sú „minijednotky rodiny“ a „variabilizovanie rodiny“ – v rámci čoho začína byť prirodzené vydávať sa za osobu neurčitého pohlavia, pokladať za prirodzenú súčasť nášho života pedofíliu a potreby pedofilov, a zosobášiť sa aj so svojim psom, či s televízorom.
Hodnoty, ktorými sa spoločnosť riadi, by nám nemali byť nanucované zvonku – odpozerané odkiaľsi „z vyspelých spoločností“. A rovnako by mali byť hodnoty, ktoré sú v spoločnosti stále, ako oporné stĺpy v čase. Hodnotou je niečo, na čom spoločnosť stojí a pretrváva – tak si položme otázku, ktoré hodnoty pomáhajú spoločnosti existovať. Pre mňa práve takou hodnotou má byť rodina, morálka, čestnosť (súdržnosť), zodpovednosť.
Občas si kladiem otázku, či už nie sme v takom silne skorodovanom stave spoločnosti, že je tu anómia. Mnohí rozpad hodnôt, noriem a sociálnych rolí popletene vnímajú ako „nové hodnoty“ a „modernosť“. Filozof Fukuyama hovorí v súvislosti s dneškom o „veľkom rozvrate“, ktorým pomenováva rozsiahle zmeny vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Zlyhávajú podľa neho (i podľa mňa, teda určite) morálne presvedčenia, ktoré nás hodnotovo zakotvovali. Mnoho ľudí si neuvedomuje nebezpečie v tomto procese – a to nielen pre spoločnosť, ale aj pre nich samých a ich život.
Ako sa brániť popleteniu hodnôt?
Nepokladám za niečo, čo som ochotná tolerovať ako „normálne a prirodzené“ po ceste lezúcich takmer nahých chlapov odetých len v kožených pásikoch, za ktorými v „dúhovom sprievode za toleranciu“ kráčajú deti. Nemám problém s lesbickým či homosexuálnym párom, no mnohí dúhovo pochodujúci sú podľa mňa manipulovaní – lebo je nebotyčný rozdiel medzi homosexuálnym či lesbickým párom, žijúcim bežným životom v spoločnosti a medzi indivíduami prezentujúcimi sa podivne extrémnym spôsobom. Jednoducho si potrebné otvorene si povedať, že určité prejavy či spôsoby konania sú už natoľko zjavnou patológiou, že tolerancia voči nim nie je namieste.
Je potrebné hovoriť otvorene o tom, že tolerancia nie je bezbrehé tolerovanie čohokoľvek – a ani ju nikto nemôže od ostatných, od „väčšiny“ a „normy“ čakať. Každé právo musí mať hranice – a podľa mňa končí tam, kde zasahuje do práv iných.
Tak ako právo budúcej matky je limitované pre mňa právom ešte nenarodeného dieťaťa na život. Žena má právo neotehotnieť, no ak otehotnie, mala by dieťa porodiť – lebo má právo na život. Môže ho dať na adopciu, lebo je dostatok ľudí, ktorí by také dieťa prijali vďačne ako dar a vychovali ho.
Rovnako neuznávam filozofiu, že máme prijať „moderné hodnoty“ a s nimi spojenú filozofiu „moje pohlavné orgány nadovšetko“. Rozpad rodín v dôsledky nevery zasahuje deti, často bolestne rozvráti ich život. Keby sme také správanie ľahkých žien – lebo žena, ktorá bez zábran vlezie do postele ženatému chlapovi je ľahká žena – pranierovali, minimalizovali by sme ho v spoločnosti. Tolerancia je v tomto smere pre morálku spoločnosti škodlivá.
Sledovanie porna je veľmi široké kontinuum. Ak ho niekto chce sledovať doma sám či s partnerom, je to jeho osobná vec. Pornovýchova“ je však podľa mňa tehličkou k filozofii morálnej bezzábranovosti. Veď čo je viac ako ja a moje pohlavné orgány? Mám právo sa sexuálne realizovať – a čo tam na akékoľvek morálne zábrany.
Nuž, som tradicionalista. Fľandra ostane fľandrou – a už navždy – nech jej to média okrášlia akokoľvek.
Záverom…
Človek, ktorý nie je schopný akceptovať morálne hranice a pre svoje sexuálne povyrazenie bez výčitiek svedomia ubližuje iným, podľa mňa nie je spoľahlivý ani v iných oblastiach života. Je namieste učiť sa vzťahovej a sexuálnej zodpovednosti, aj morálnym hodnotám – a zjavne nielen deťom treba takú výchovu.
Preto si myslím, že nie pornovýchovu, ale výchovu ku úcte voči rodine a tradičným hodnotám potrebujú naše deti v školách ako soľ.
Elena 31.7.2019