Bezdomovci – je táto téma pre vás kontroverzná, alebo máte úplne jasno, ako je to s nimi u nás? O tejto téme a jej rôznych aspektoch v tejto chvíli uvažujem – poviem, že ako a poviem aj, že prečo….
Bezdomovci medzi nami…
Hlavne tie väčšie mestá zapĺňajú niektorí bezdomovci vlastným pričinením, niekedy v prepojení so závislosťou, inokedy sú zavalení existenčnými problémami, z ktorých sa nedokážu sami vymotať.
Dnes som bezdomovcov stretávala v priebehu dňa častejšie ako bežne – bola som s dcérou Jazmínkou u lekárky v Poprade. Súcitím s nimi, trom z nich som i energiu v duchu poslala – a nemala som jej až tak navyše (Popradčanom som i jeden strom energiou liečila, a dávam ju zakaždým aj húkajúcim sanitkám s prianím, aby to pre toho pacienta dobre dopadlo. Jednoducho vnímam ľudské utrpenie, zachytávam ho v okamihoch dňa. Najviac ma dostanú dôchodcovia v obchodoch, ako úsporne nakupujú. A občas predychávam aj ľudí na vozíčkoch, ktorí niekde v meste čakajú, čo im niekto dá. Na druhej strane však zachytávam i radosť, a skutočne úprimne sa teším s neznámymi z každodenných maličkostí – Rómka nesúca domov melón tak natešene, že som sa i ja usmievala s ňou).
Nie, nechcem, sa vzdať tejto svojej citlivosti, zatvrdnúť a spraviť si malý slepý svet, ako podaktorí v štýle JA, JA, JA, moja rodina a nejakí kamaráti a známi… Nesnažím sa však zachrániť za každú cenu celý svet, každého bezdomovca – a nemám z toho zlý pocit. Niektorí pomoc odmietajú, a aj máme každý z nás limitované sily, takže je dobré nejakú hranicu postaviť, len by nemala byť pritesná…
Pritesná hranica…
Bolo mi smutno dnes z jednej správy – aj keď príbeh je spoza hraníc, z Česka – že niektorí z nás sú takí malicherní a primitívni. Dobrovoľníci rozdávali jedlo ľuďom, ktorí o to prejavili záujem, dávali im teplú varenú stravu. V Ostrave pri stanici, chodili tam jesť nielen bezdomovci, ale aj mnohí dôchodcovia, invalidi, aj niektoré rodiny s deťmi. Toľko ľudí dnes ráta každý cent (v spomenutom príbehu každú korunu, pravdaže, mnohí z nich sa hanbia ísť na úrad pýtať si nejakú podporu, a beztak by ju mnohí ani nedostali v tejto skvelej kapitalistickej spoločnosti) a tak je pre nich také jedno teplé jedlo denne príležitosťou prežitia. Niektorým ľuďom údajne prekážalo, že tam jedli aj Rómovia, iným zasa, že sa potom okolo stanice motajú bezdomovci, a tým ďalším ktovie čo vadilo. Rozdávanie teplého jedla bezplatne sa zatrhlo, oficiálne preto, lebo dobrovoľníci nemali doklady o zdravotnej spôsobilosti. Škoda krásnej ľudskej aktivity a škoda príležitosti pre všetkých tých, ktorým pomáhala v prežití.
Kde by mali bezdomovci byť…
Niekedy uvažujem, že by nemali byť v uliciach miest, v okolí námestia, v okolí železničnej a autobusovej stanice – odvšadiaľ ich vytláčajú. Tak kam majú ísť? Však niekde žiť musia. Rozumiem tomu, že ak popíjajú a sú hluční, nie je to príjemné, ľudia majú aj strach niekedy iste. Lenže čo s nimi urobíme?
Neviem, kde by mali byť, ale viem, kde by určite byť nemali…
Poviem vám ešte jeden príbeh.
Prišiel ku mne v skorom ráne, keď som cestou autobusom čítala veci na mojom facebooku. Stránka Nekŕmte nás odpadom zdieľala včerajší večerný príspevok mladých medičiek. Prišli na prax v istej bratislavskej nemocnici – a … Toto napísali:
Chcem sa s vami podeliť o moje dnešné ráno. Po skončenom 4.ročníku na medicíne máme 2 týždne povinnú prax z chirurgie, ktorú som sa rozhodla si spraviť v Nemocnici u Milosrdných Bratov v Bratislave, kedže by som ju vedela zaradiť medzi “tie lepšie” nemocnice. Dnes ráno nás so spolužiačkou čakalo krásne prekvapenie keď sme došli do šatne medikov kde sa prezliekame a našli sme tam ležať na zemi ožratú ženu a chlapa. Po našom rannom budíčku sa chlap prebudil a začal sa obliekať ako do nového dňa. Stihla som spraviť foto a okamžite sme šli na vrátnicu to nahlásiť. Pán vrátnik si zavolal SBSkára, ktorý s obuškom hrdinsky išiel s nami naspäť do šatne. Keď sme tam prichádzali, tí dvaja ožrani sa vytackali z dverí a pobrali sa preč. SBSkár nám hovorí že sa nemáme báť, že ide s nami ( vy ste taký odvážny ujo, čoho sa teraz máme báť keď už odchádzajú?). Hovorím si ešte, že našťastie sme ic h stihli
aspoň za nimi pojde SBS. SBSkar sa však zastavil kúsok od nich na mieste a povedal mi na to, že toto on nemá na starosti a nechal ich v klude odkráčať vyspinkaných do ružova. V šatni, ktorá nemá ani okná zostal smrad taký, že vaša izba ráno po flaši borovičky voní po konvalinkách. Na to sme ešte dostali poznámku od pána hrdinu: “Baby nadýchnite sa a rýchlo sa prezlečte.” . Zaklincovalo to keď sa nás jeden zamestnanec spýtal: “Taký muž a žena?” …Takže očividne je to normálne a vie sa o tom. Neviem ako sa tam dostali ale zamestnanci to asi neboli, keď rovno z našej šatne zamierili piť na lavičku kde som ich stretla poobede.
Riešenie: posratý SBSkár a vrátnik obviňujúci medikov, že nezamykajú. Ďakujeme.
Týmto by som chcela poukázať na to, že všetci vieme aké máme na hovno zdravotníctvo ale o tom ako sa správajú k nám študentom je ďalšia vec o ktorej sa nehovorí. Toto je len jedna z mála vecí, ktoré zažívame na stážach ale myslím že si zaslúži pozornosť, lebo aby v študentskej šatni v nemocnici kde sa prezliekame a nechávame si veci (behať s ruksakom po oddelení tiež nie je najpohodlnejšie) prespávali bezdomovci alebo čo, je už trošku vrchol.
Na uvedenom facebooku nájdete aj fotografiu. Dala som tam koment – poďakovala som mladým medičkám za ich odvahu pomenovať problém – lebo nič sa nezlepší, ak sa všetci budeme len dívať, či ak sa budeme tváriť, že nás nijaké problémy okolo nás nezaujímajú, my chceme len pohodlne žiť bez starostí. A hej, uverejnením na facebooku sa problém nevyrieši, zato poslaním podnetu ministerke zdravotníctva azda áno. Zareagovala promptne, situáciu príslušný odbor preverí.
Nepovolaní ľudia v priestoroch nemocnice nemajú čo robiť – nie je to kino, ani charita, ani útulok, ani hotel, nocľaháreň či sociálne služby… Nejde len o prenos možných infekcií do prostredia nemocnice, či o vynesenie nejakej infekcie z nej. Ale aj o bezpečie pacientov – kto z vás vie garantovať, čo vyvedie človek pod vplyvom alkoholu? Ak aj nie úmyselne, stačí zapálená cigareta, s ktorou zaspí… Je nemysliteľné, aby sa do nemocníc dostávali bezdomovci či ktokoľvek iný, dokonca opití a s alkoholom v rukách.
Pri takom neporiadku v ochrane priestorov nemocnice kto zaručí, že sa tam nabudúce nedostane niekto s bombou?
A ešte horšou verziou príbehu je možnosť, že nešlo o bezdomovcov, ale ľudí z personálu – to v tejto chvíli skutočne netuším. V diskusii k tomu príbehu tam ktosi aj bagatelizoval, že asi šlo o prešvihnutú párty zamestnancov – tá namol opitá pani je predsa oblečená ako zdravotníčka. Nechce sa mi veriť tomu, že by bol niekto naozaj natoľko bezohľadný a nezodpovedný, že by vystavil životy pacientov riziku – však kto by im pomohol, ak by zamestnanci v službe „mali párty“?
Fakt neviem, ktorá z tých dvoch možností je horšia alternatíva…
Pevne verím, že ministerstvo po preskúmaní situácie verejnosť poinformuje, ako to bolo v skutočnosti. A mal by nabehnúť aj generálny prokurátor, lebo nechať ako SBS-kár potulovať sa nemocnicou cudzie osoby, navyše pod vplyvom alkoholu – to už mi zaváňa aj verejným ohrozením, za to je celkom slušná pálka pri preukázaní…
Nemyslím si, že by sme mali byť dobrí a láskaví ku všetkým bezhranične…
Mnohí by tým len zneužívali našu slušnosť a súcitnosť. Teraz mám hranicu súcitenia s inými, ktorá je pre mňa bezpečná. Nepomáham už každému – a nie som ochotná byť slušná voči ľuďom ku mne sa nečestne a bezohľadne správajúcim. Súcitím s každým okrem tých, ktorí týrajú deti a zvieratá akýmkoľvek spôsobom, tam moja tolerancia končí. A rovnako nesúcitím s jednou osobou, ktorou hlboko pohŕdam – prepojila som ju s jej vlastným zlom, ktoré v živote spravila iným ľuďom – a že ho bolo neúrekom. Jasné, že vo mne zarezonuje aj súcit, keď ju Zámer sveta tým zlom zavalí, ale budem vedieť, že je to zaslúžené…
A hej, súcit pokladám za veľmi veľkú silu, ktorá nás posúva dopredu. O tom by sa dalo naozaj dlho písať.
Záverom…
Dáme koincidenciu? Mám knihu – román o hľadaní duše, ešte som ju nemala v rukách, ale budúci týždeň ju chcem prečítať, snáď konečne dopíšem moju druhoatestačku a bude viac času. Tak teraz dajme aspoň náhodné otvorenie
Súcit je najvyššia forma múdrosti.
No prosím, a že Zámer sveta s nami nehovorí. Niekedy mám pocit, že je tak blízko, až mi nakúka cez plece pri písaní, tak presne nadviaže koincidenciu na tému.
Elena 8.8.2019
P.S..: Súcit je pre mňa ako to slnečné svetlo, predierajúce sa pomedzi vetvy mohutných stromov. Na mieste, kde sa mu to podarí, je svet celý prežiarený jeho svetlom..
Fotografia je moja.