Po búrke dúha rozkvitá,
v kvapkách dažďa sa máča,
s lúčmi slnka sú spojené,
na strome spieva vtáča…
Ach, búrku sme si nepriali,
no zem tak vonia v sade,
prenádherne sa dúhovie
milión kvapiek všade…
Po búrke svet sa trbliece,
jasnejšie slnko žiari,
niet temných mrakov na nebi,
len belasosť má v tvári,
ako úsmev ju znežňuje,
slobodou dýchať dáva,
horizont vtákom otvára
a zelenie sa tráva…
Je búrka v našich životoch,
hrozivo blesky bijú
a my sa ticho pýtame,
či slnko navždy skryjú.
Alebo mračnú čierňavu
odveje vietor v diale
a všetky rany života
raz budú malé, malé…
A že či potom prebolia,
a či sa potom zhoja,
je búrka v našich životoch
väčšia tá moja, tvoja?
Hm, búrku sme si nepriali,
no prišla, to sa stáva,
a po nej slnko zažiari,
zazelenie sa tráva…
Elena 14.8.2019
P.S.: Môj dnešný srdiečkový kameň z Popradu…
A, pravdaže, moja fotka.