Štvorročná Markétka brutálne ubodaná tridsiatimi ranami neďaleko dediny. Jej otec zomierajúc volal, že on svoje dieťa nezabil – musel žiť celoživotne s pocitom bolesti zo straty dieťaťa, nepotrestania páchateľa a aj falošných obvinení voči nemu, nenávistných postojov okolia.
Neviem sa vyrovnať s predstavou takej krutosti – a uvedomujem si, ako úplne patologicky musí byť „vnútorne poskladaný“ ktosi, kto takto brutálne dokáže ublížiť dieťaťu. A potom sa vyberie chodiť svetom „akože nič sa nestalo“. Takého človeka treba skutočne len so zviazanými rukami a nohami hodiť do vody, alebo zamknúť do cely bez jedla a vody, a kľúč zahodiť – neverím, že by sa niekedy v živote polepšil. V tomto spomenutom prípade ale páchateľa vraždy dieťaťa vôbec neodhalili.
A ja v tejto chvíli uvažujem o tom, ako s nami takéto informácie „pracujú“.
Článok v časopise som čítala dnes v buse cestou z Popradu a množstvo desivých detailov v ňom mi bralo dych. Niektorí to možno čítajú v pozícii „zaujímavé“ a chcú detailov čo najviac. Ja ich cítim bolestne, keď sa nechránim a empaticky sa do niečoho ponorím. Snažím sa preto odstrihnúť od pocitov v takej situácii a ísť len cez súcit, lebo môj padloanjelovský vzdor v takých chvíľach zarezonuje – vedie ma ku snahe prechýliť váhy v prospech dobra rýchlo. Hneď a poriadne. Potrestať páchateľa. Zväčša tomu odolám, vidím a nekonám, lebo je to závažný krok – dokonca i v prípade Kuciaka som sa len pozrela a viem, že páchateľ nebude potrestaný svetskou mocou, jeho trest bude zato oveľa ťažší. Následky činu som zásahovo postavila konštelačne naposledy kedysi minulý rok darebákovi, čo utýral v Bratislave kocúrika. A pravdaže, tento rok som nechala s následkami jej činov istú šlápotu, ale to je namieste, lebo to bolo priamo, osobné. Nemala by som to robiť v situáciách „mimo mňa“, ako „boj za dobro“ – lebo tie má v rukách Zámer sveta a má svoje načasovanie, aj spôsob riešenia – snažím sa preto odstrihnúť od pocitov v takej situácii a ísť len cez súcit, lebo môj padloanjelovský vzdor v takých chvíľach zarezonuje. Mohla by som sa na to pozrieť, napadlo mi v prvej chvíli pri čítaní toho článku a postaviť vrahovi toho dieťaťa následky. No hneď som brzdila – nie ja to riadim. Uvedomila som si vďaka tomuto dnešnému zážitku, nakoľko sa prehĺbila moja dôvera k Zámeru sveta v poslednej dobe. Veľký krok správnym smerom je to, pred tým októbrom, kde budem musieť s dôverou prijať nejakú veľkú vec.
A hneď potom mi došlo poznanie s korálikmi. Je to zvláštny príbeh. V Prahe som v charite kúpila koráliky pôvodne na cestu lesom ako dar duchom lesa. Charitatívny obchodík bol tesne vedľa miesta, kam som chodievala rok každomesačne na výcvik. Vždy som mala pocit, že tam niečo mám kúpiť, no nikdy som sa k tomu nedostala – lebo výcvik bol víkendový a obchodík potvorený len cez týždeň. Teraz pri mojej ceste do Prahy s dcérou to konečne vyšlo. Koráliky sú dvoje, povedal predavač, vzala som oboje – patria k sebe, cítila som. V lese nezostali nakoniec, mali ísť so mnou. Chcela som odhaliť ich posolstvo, tak som ich párkrát nosila. Dnes mi cinklo, že ich mám spojiť – môžu byť samostatné, no dajú sa spojiť a tvoria tak jeden harmonický celok. Sú úplne rovnaké. Teraz večer sa mi to poznanie o dôležitosti rovnakosti dosklad.alo. A doplo mi aj, aké tričko som si dnes v popradskom sekáči kúpila, je na ňom strieborný a zlatý vták. A tak sa zabávam na tom, ako veci vidíme a v skutočnosti nevidíme, kým nenastane pravý čas zmúdrenia. Zámer sveta je veľký majster. Ak máme dôveru voči Zámeru sveta, dokážeme prijať veci a kráčať rýchlejšie k pravému poslaniu. Šamani hovoria o tom, že na základe miery nášho prepojenia s okolím, svetom existujú rôzne roviny nášho vnímania sveta. Na tej prvej rovine, ktorá je našou modernou spoločnosťou žitá, je v popredí strata pocitu jednoty s prírodou a vesmírom. Na tých ďalších rovinách postupne vnímame čoraz intenzívnejšie prepojenie – štvrtá rovina, šamanská nás prepája komunikáciou so svetom zvierat, rastlín a javov, piata je rovinou mimozmyslového vnímania. Prichádza k nám čoraz viac koincidencií nimi.
Pokladám za silné poznanie, ktoré nám ukazuje, že základom posunu vpred na našej ceste je práve miera dôvery k Zámeru sveta. Lebo ukazuje mieru našej vďačnosti životu i životnej pokory, i životného zmúdrenia pravdaže. Je to zvláštny paradox, že ak chceme meniť svoj život, mali by sme namiesto premýšľania skvelých plánov odovzdať veci Zámeru sveta a prehlbovať svoju dôveru voči nemu.
K tomu dochádzame postupne, v plynutí času…
Elena 5.9.2019