Slobodný vysielač dnes popoludní bude vysielať besedu o situácii v zdravotníctve. O postavení ľudí, ktorým pochybenie lekárov zasiahlo desivo do života. Bola pozvaná i ministerka zdravotníctva, pre zaneprázdnenosť ona ani nikto z jej tímu neprídu. Rovnako nepríde ani zástupkyňa pacientov pani Lévyová, ktorá mojej spolubojovníčke a spoludiskutérke v besede Janke na pozvanie ani neodpovedala.
Hm, budú tam so mnou dnes dve Janky. A ja od svitania premietam, o čom chcem hovoriť. Neviem, je ťažké obzerať sa na tie roky dozadu, na všetko to, čo som nimi šla. Cítim hlboký smútok, bolesť, únavu?
Je to životná bilancia, alebo len pocit, ktorý prináša esencia líšky?
Vo štvrtok v skorom ráne stála pri ceste líška. Kika pribrzdila, líška stála a dívala sa na nás, pokojná, magicky krásna. Potom sme odišli. A mne sa líška objavila v ďalších dvoch dňoch znovu a znovu. Vedela som, že je čas prejsť na homeopatický liek „líška“. Je to očakávanie, kam ma posunie. Lebo líška je z akýchsi neznámych príčin hlbokou súčasťou mojej duše – sprevádza ma v čase. Písala som jedenástku blogov o líške. Ale mne sa to v skutočnosti líškuje oveľa, oveľa dlhšie. Tak ešte niečo vám prezradím – tento obrázok líšky je v mojej diplomovej práci. Dostala sa mi do rúk včera pri upratovaní – a tak som zaspomínala.
Je viazaná v bielej koži a má viac ako 250 strán, to určite kvôli mne potom dali limit na povolený rozsah prác. Týkala sa významu podobnosti a odlišnosti v medziľudských vzťahoch, vyšli tam vtedy moc zaujímavé veci, ako si vyberáme ľudí okolo seba. Moje kritériá výberu sa za ten čas nezmenili, ako uvažujem. Za priateľov si vyberám ľudí, ktorí majú odvahu čeliť davom, sú čestní a láskaví. Akurát partnersky som svoj názor trochu posunula – stále si myslím, že by sme mali mať jediného partnera na celý život a je pre mňa stále priorita, aby sa muž usadil v mojom srdci (som ťažký romantik, takže sa rozhodujem vždy srdcom a nie hlavou). No už by som brala do úvahy bezpodmienečnú úctu. Od začiatku, vždy a stále, lebo partner, ktorý k nám má úctu, nám neubližuje, správa sa férovo. Na to by som dbala, keby som sa vrátila kamsi dozadu v čase a vyberala ešte raz.
Niekedy sa vraciame v čase…
Minulosť som uzavrela definitívne. No spomienky priplávajú občas, veď to poznáte. Predvčerom v lese – šla som znovu do lesa, kam bežne už po celé roky nechodievam, a kam som chodievala s deťmi na huby.
Mám rada tento les, a vynárali sa mi obrazy mojich dcér v dlhých pestrofarebných svetroch, ako pomedzi stromy hľadajú kremenáčiky, ktorých červené hlávky svietia z diaľky. A Maroška som tam vozila v kočíku, dlho, už veľkého, bola to fuška vytlačiť potom cestou späť kočík do kopca – veď mal skoro sedem rokov, keď začal chodiť.
Zámer sveta mi tam prihodil tento srdiečkový kameň. A ešte čosi – spievala som si moju šamanskú pieseň, no v jednej chvíli som zastala a – neprezradím vám to celé – toto pierko mi ležalo pri nohách. Je teraz so mnou, moje modré pierko, v puzdre na mobil.
Ozaj, kto z vás dokáže vidieť na tomto strome tvár?
Hm, zrejme toto som potrebovala pred tou besedou, zaspomínať na môjho syna…
Nechcem teraz analyzovať fakty o zdravotníctve a aj by som bola rada, keby sme hovorili v tej besede trochu inak – nielen o viac či menej známych faktoch. Aby ľudia pochopili, ako sa cítime. Aby sa dokázali pozrieť na našu situáciu z ľudskej stránky. Obed som uvarila skoro ráno, dokonca aj darček – obal na kvetináč s voňavým muškátom som ešte uháčkovala. Upečiem čučoriedkový koláč, posedím chvíľu vo vani pre upokojenie – a o dve hodiny cestujem.
Takéto besedy ma vždy rozhodia, lebo intenzívne myslím na to, čo bolo. Na môjho syna.
Ach, synček, chýbaš mi, chýbaš, moc mi chýbaš…
Elena 8.9.2019