Tatry ako vždy prekrásne, zaliate do ružovozlatista skorým ranným slnkom. Havrany krúžiace s hlasným krákaním nad popradskou autobuskou. Obrazy života, ktoré sa mi vrývajú hlboko do srdca.
Ach, áno, ešte včasranná cesta z Prednej Hory. Zábavné bolo, že som nahodila fotku na fb, ľudia zo svetielkového sveta nepochopili, že to nie je chyba fb, ale reálna fotografia prostredia. Neverili, že čakanie na bus u nás vyzerá takto – v čiernočiernej tme, svetiel cestou z kopca niet.
Havranelo sa mi aj po návrate z Tatier od homeopatky, pretože som prešla parkom a potom mestom k námestiu. Vrany, kavky, havrany – viete o tom, že všetky tieto vtáky, patriace do čeľade krkavcovitých, sú veľmi inteligentné. Rozlíšiť ich je ľahké – havran má žltý zobák a nohavičky – hornú časť nôh má obrastenú perím, vrana je menšia ako havran, s čiernym zobákom, kavka je sivastá. Patria k nim aj krkavce, samozrejme, keď podľa nich je pomenovaná celá čeľaď – sú veľmi veľké a veľmi múdre, preto v mestách nežijú. No áno, ktosi podľa nich vytvoril pre darebných rodičov pomenovanie „krkavčí rodičia“ – ale nemá to hlavu a pätu, je to nezmysel, lebo všetky krkavcovité druhy sú ako rodičia starostliví. Mám rada tieto bystré vtáky, v minulosti si ich ľudia vážili oveľa viac. Chýbali by mi, keby neboli.
A mohlo by sa ľahko stať, že raz budú medzi vymretými druhmi – a my s nimi. Mnoho ľudí (nielen odborníkov) poukazuje na riziká sebazáhuby. Jeden z odborníkov je nepochybne geológ a podpredseda SAV, ktorý v článku
výstižne povedal, že „dnes už nie je dôležitý ekonomický rast, ale udržanie prostredia, v ktorom žijeme.“
Súhlasím s tým. Fenomén Gréta ma ale nenadchýna, o tom som už v blogu písala – nepáči sa mi to dievča a jej prejav vôbec. Naozaj mi niečo na nej nesedí – a to som za ochranu prírody a života na Zemi, aj pervazívcov mám rada.
Skutočnosťou je, že svet od záhuby nezachráni, ak budeme všetci jesť len rastlinnú potravu – ja vám teda dnes večer idem dobrým príkladom
Ale vážne, oveľa viac na prospech Zemi by bolo napríklad prestať s jadrovými pokusmi, aby nevznikal jadrový odpad
Niektoré veci rozhodne ľudstvo zjavne nedomýšľa, alebo je to krajná bezohľadnosť?
Rádioaktívny odpad vážne hádžu do mora?
Veď to je akoby sme sedeli na konári a pílili sme ho sami pod sebou. VeĎ aj pílime, podaktorí
Niet sa potom čo čudovať, tejto správe z januára 2017 o rádioaktivite českých diviakov
článok uvádza, že rádioaktivita sa na Šumavu dostala po havárii jadrového reaktora v Černobyle, ku ktorému došlo na jar 1986.
No mňa by skutočne zaujímalo, akú rádioaktivitu by namerali nám.
Nejdem to ďalej radšej ani rozoberať. Veľa informácie prinieslo k téme napríklad vysielanie Dopoludnie na InfoVojne s Adrianom 15.11.2019, naozaj veľa zaujímavých informácií o tom, v čom je skutočne problém, aj čo je a čo nie je ochrana životného prostredia.
Moc sa teším na čarovnú knihu, ktorú som si objednala – pravdaže nie je o kúzlach a čaroch, ale o vtákoch. Volá sa Dýchat s ptákmi a má podnadpis Obyčejné texty o světle paměti, pravdě oblaků a útěše míst. Mám rada fotoknihy s príbehmi, moc, dokonca som i ja dve dala dokopy, ale nikam som ich neposunula. Z tej prvej mám motto v úvode blogu, už som ju kedysi v blogu spomenula.
A prezradím vám ešte niečo k tým vtákom – čajka, či biely havran ma Popradom sprevádzal. Nech to bolo, čo to bolo, bolo to prekrásne. Brala som to ako nádherný pozdrav Zámeru sveta…
Elena 27.11.2019