Poza bučky, poza kríčky,
potichučky, pomaličky…
Ale kdeže, žiadna idylka na spôsob rozprávky pre deti to nebude teraz. Dnešný blog bude o spravodlivosti – a tá je v tomto štáte rozprávkou pre dospelých. Poviem vám, že aj prečo – a ak cítite dym a plamene a čakáte rázny výkop, tak ste múdri a zrejme ma už z tých mojich blogov trochu poznáte. Ach, čítala som jeden bulletin takto nadránom a poviem vám, akú špinavosť pečú NBS a poisťovne tajne – no teraz už vlastne nie tajne, keď to uverejňujem…
Vonku prší…
Stála som chvíľu na balkóne, teraz o štvrtej nadránom. Z nášho balkóna vidieť iba pár drobnučkých svetielok v diaľke – zo dve na zdychavských lazoch, a zo dve od rekreačného zariadenia. Inak len lesy v temnote, tiahnu sa k horizontom doširoka a doďaleka. Mám rada prírodu a bývanie uprostred sa mi páči, dýcha sa mi v nej oveľa slobodnejšie ako v meste, Som človek prírody, namiesto barov a žúrov ma láka prechádzka prírodou, či práca v záhrade (kebyže ju mám).
Vydržte ešte – čítala som Bulletin slovenskej advokácie 11/2019 a musím zmierniť dračie plamene trochu, kým prezradím tú špinavosť, o ktorej som sa tam dočítala´, lebo by som určite napísala niečo nepublikovateľné…
Nezvykle teplo na túto ročnú dobu je, Som hodne pocitový človek, prežívam veci hlboko v srdci, veľmi intenzívne, aj keď navonok som sa naučila pocity neukazovať. Počúvam chvíľu tichú pieseň dažďa. Padá husto, vytrvalo, z juhu – vietor ho privieva na balkón, takže po chvíli sa moja nočná košeľa veľmi nelíši od úplne premočeného vyveseného prádla. No vnímam vôňu lesa a jeho občasné nočné zvuky. Ticho a temnota, pokoj, pokoj, pokoj…
Pokojne. Tak. Teraz vám to prezradím.
Ide o novelu Občianskeho zákonníka…
Na návrh NBS a poisťovní. Ide o návrh novely zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“) a zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
v znení neskorších predpisov („ďalej len „zákon o PZP“). Cieľom novely je na jednej strane precizovať znenie právnej úpravy v zmysle jej existujúceho výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ a súdmi SR, na druhej strane legislatívne tzv. „zastropovať“ odškodňovanie nárokov pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do ich práva na súkromie (smrťou zosnulého v dôsledku neoprávneného zásahu).
Povedzme si pár slov k otázke legality návrhu na zastropovanie výšky odškodnenia tzv. sekundárnych obetí . V záujme otvorenia širšej diskusie o tak zásadnom návrhu (novela sa týka priamo Občianskeho zákonníka) je v spomenutom bulletine autorom článku JUDr. Mandelíkom predkladaný príspevok.
Ďakujem, ďakujem, ďakujem, takto verejne v mene všetkých, do ktorých práv táto novela má zasiahnuť, pán doktor Mandelík, že ste príspevok dali, lebo MS SR sa zjavne neunúva vec predložiť na verejnú diskusiu. A snaha o novelu „skrytou formou“ v rámci vyššie spomenutých zákonov pokladám za nečestné konanie.
Upozorňujem už opakovane, že
Ako uvádza autor spomenutého článku, chýbajú aj jasné kritériá ako priznať primeranú výsku odškodnenia, a systematická úprava odškodňovania materiálnej a nemateriálnej ujmy. V tejto novele dochádza ku stretu záujmov poškodených osôb – obetí (európska legislatíva používa toto označenie aj na pozostalých, lebo sa týmto činom a dosahmi na ich život stávajú sekundárnymi obeťami, nehovoriac o dopadoch cesty za spravodlivosťou, ktorá sama osebe ich retraumatizuje postupmi inštitúcií, primárne určených na ich ochranu. Však toto samo osebe je tak amorálne, že sa o tom ťažko slušne vysloviť (a tak chválim sama seba, že som nepoužila pri tomto popise žiadne neslušné slovo (lebo bolo by ich namieste hodne).
Jednoznačne – pri zavinenom úmrtí blízkeho človeka ide v zásade o ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Posudzovať intenzitu straty je náročné
Návrh zákona sa týka primárne sekundárnych obetí cestných nehôd, ale zasiahol by aj do práv sekundárnych obetí lekárskych pochybení. Lebo je to ad hoc legislatívny návrh na paušálne zastropovanie odškodnení nárokov sekundárnych obetí.
A podľa toho návrhu výška relutárnej náhrady je stanovená ako päťnásobok a v prípade najbližšej rodiny dvadsaťnásobok minimálnej mzdy platnej ku dňu smrti zomrelého.
Toto zvýraznené vám dávam do pozornosti ja – lebo po udalosti sa obeť v procese vyšetrovania činu a na slovenských súdoch domáha spravodlivosti po celé roky. V tomto týždni som písala v blogu o prípade pani Anny, ktorá pre seba a dve deti nevybojovala spravodlivosť za viac ako 25 rokov po evidentnom a preukázanom pochybení lekárov u jej manžela, zabudli mu v tele kus hadičky, ktorá mu potom prepichla srdce. Tak si zrátajte – akú „spravodlivú sumu za spôsobenú ujmu“ sekundárna obeť v takejto situácii dostane.
Doktor Mandelík približuje praktické dopady navrhovanej právnej úpravy pre jej adresáta:
1. Odškodnenie pre pozostalého manžela: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),
2. Odškodnenie pre pozostalé maloleté dieťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),
3. Odškodnenie pre rodiča zosnulého mal. dieťaťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej
mzdy),
4. Odškodnenie pre 18-ročnú sirotu po zomretých rodičov pri dopravnej nehode: 5 200 €
(5-násobok sumy minimálnej mzdy × 2).
Uvádza tiež porovnanie s vybranými prípadmi sekundárnych obetí (maximálne výšky odškodnení):
a) pri ktorých úhradu realizuje štátny orgán určený zákonom:
1. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – manžel 46 485,40 €,
2. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – nezaopatrené dieťa
23 242,70 €,
3. Smrť v dôsledku násilného trestného činu – 50-násobok minimálnej mzdy – 26 000 €.
b) pri ktorých úhradu realizujú komerčné poisťovne, či zodpovedná súkromná osoba (Najvyšší
súd SR, resp. krajské súdy SR):
4. známe autorovi pri zanedbaní zdravotnej starostlivosti: od 30 000 € do 100 000 €,
5. známe autorovi pri dopravných nehodách: od 20 000 € do 33 500 €.
V bode 4 s JUDr. Mandelíkom nesúhlasím, priznávané sumy sú oveľa nižšie. Podotýkam tiež, že si pozostalí na ceste za spravodlivosťou musia platiť aj právnika, lebo na rozdiel od páchateľa im ho štát bezplatne neprideľuje.
Autor článku tiež poukazuje na paradox, že práve limity verejnoprávnej úpravy majú predstavovať základný východiskový postulát pre odškodňovanie súkromnoprávnych nárokov pozostalých osôb ako sekundárnych obetí protiprávnych zásahov.
Kladie zaujímavú otázku
Prečo práve tieto nároky? Prečo nie nároky pri priamych nemajetkových ujmách? Prečo nie nároky pri ujmách do cti sudcov, či politikov, kde zvyknú byť súdy oveľa náchylnejšie na priznávanie neprimerane vysokých odškodnení (satisfakcií)? Z dôvodovej správy sa odpoveď na túto otázku nedozvieme.
Ale my, matky Otvoreného listu premiérovi, určite ešte pred voľbami vyzveme vládu, aby sa k tomu verejne vyjadrila.
Spomenutá úprava sa pripravuje v cnostne zastrešenej verzii, že má pomôcť – ako uvádza text dôvodovej správy – ku zrýchleniu procesu odškodňovania nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá pri prijatí navrhovanej úpravy umožňuje povinnému určiť podľa jednoduchých
kritérií výšku náhrady nemajetkovej ujmy, čo na jednej strane odbremení súdy od zdĺhavých a na dokazovanie i určovanie výšky nemajetkovej ujmy náročných sporov a na strane druhej predpokladá nárast dobrovoľných plnení zo strany povinného, ktorý nebude musieť čakať
na rozhodnutie súdu určujúce výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
Ibaže odškodnenie by malo pomôcť obeti reparovať život na úroveň podobnú tej pred činom. Predstavte si situáciu, že zdravotníci zavinia smrť vášho dieťaťa a vy tej nemocnici po nečestnom správaní v súdnom konaní už vôbec nedôverujete. Lenže presťahovať sa do iného okresu znamená zanechať všetko, – bývanie, prácu, v mojom prípade viac ako štvrťstoročie života. Dá sa toto zreparovať 10 000? Myslím, že by mal obetiam prispievať štát, aj zdravotnícke zariadenie, aj samotný páchateľ.
A hlavne – štát namiesto snahy usporiť na sekundárnych obetiach, ktoré si následky niečej darebáčiny nesú po celý život, by mal robiť účinné kroky, aby minimalizoval počet pochybení, a tým aj sekundárnych obetí, ktoré treba odškodňovať.
Nie je v poriadku, ak ktosi obetiam ublížil svojou nezodpovednosťou, či neodbornosťou, a potom im druhý raz ubližuje štát, lebo ich nechce slušne odškodniť
Každá právna úprava, ktorá má diskriminačné črty, je v konečnom dôsledku nespravodlivá.
Pripomenieme si zasa raz Radbruchovu formulu?
Elena 21.12.2019
P.S:: Ach, hej, blog som písala o štvrtej ráno, no musela som ešte trochu zmierniť tón,