Ulice miest a dedín sa rozžiarili tisíckami svetielok v štýle kolotoče a strelnice. Kuriéri uštvane doručujú zásielky už aj cez víkendy. Ľudia v obchoďáku tlačili dnes pred sebou vrchovato naplnené nákupné vozíky. Ach, pozrite, vysypalo sa tu vrece s autami Mikulášovi, povedal mi milý starší pán, keď sme sa stretli v meste pri nákupoch. Hm, keby len s autami, aj s ľuďmi určite odpovedala som mu, lebo som odstála hodne dlhý radu v mäsiarni na údenú šunku, po ktorej túžila najmladšia dcéra. Čas Vianoc skrátka na Slovensko prišiel…
Táto krajina nepôsobí vianočne – fascinovane som si to vravela už v utorok cestou do Žiaru nad Hronom. Ale to sme tu v horách mali ešte sneh. Veď aj teraz máme, ale už len nesúvislú vrstvu – dážď klope i v tejto chvíli na rímsy, tak nevianočne (no cítim, že na Vianoce tu bude bielo – a ja sa intuíciou riadim hodne).
Kam nás posúvajú Vianoce?
Neviem čo by ste si tam ešte doplnili vy, ale prezradím vám, že mňa Vianoce symbolicky posúvajú v srdci k zázračnu. Iluzívne vtedy idem celým tým obdobím adventu s radostným očakávaním vianočného večera, jeho zlatisto-iskrivej atmosféry a pohody. Jedným okom vyzerám i teraz, vo veku už rozhodne nie detskom, či nevidieť na oblohe letiace sane Mikuláša, alebo nepočuť kradmý krok Ježiška s darčekmi. Jedna z nádherných spomienok pre mňa je ako som s našimi deťmi už pod vplyvom „moderne vychovávaných spolužiakov“ prinajmenšom váhajúcimi nad tým, či predsa len Ježiško chodí a existuje, vyzerala na okne spálne v prednohorskom tichu a tme Ježiška. Dlho bola tma, deti chceli odísť. Počkajte, má toho veľa, každý chce dnes darček povedala som im. A tak sme čakali – potom sa zrazu ukázalo svetielko v diaľke – deti sa rozkričali nadšene, a utekali do obývačky, kde medzičasom oco pripravil darčeky. Svetielko v diaľke, ktoré sa pohybovalo – to boli ešte časy s kuričom, ktorý obchádzal bytovky a prikladal – a tak mu i takto teraz ďakujem, ako mojim deťom aspoň o rok predĺžil tú zázračnosť viery v Ježiška.
Filozofovala som o tom všetkom pre mňa s Vianocami prepojenom v duchu v sobotu, keď najmladšie dieťa zdobilo stromček. Živicou rozvoniavajúci živý stromček sme nahradili už pred rokmi ekologicky aj prakticky stromčekom umelým. Môj predvianočný návrh „dáme živý stromček“ dcéry pohoršene odmietli – veď zahynie, a padá z neho ihličie. Rezignovala som, umelák stojí v obývačke – a potom som v sobotu večer čítala článok, ako je lepšie ten živý stromček dať
a dokonca to radí aj MŽP SR
Keďže som detailista, dočítala som sa na internete i to, že ho majú živý každý rok, minimálne od roku 2012
a v roku 2016 ho dokonca mali zasadený v kvetináči.
Pravdou je, že náš umelák už presiahol tých pár rokov, aby sa jeho životnosť oplatila, no i tak vetvičky vo váze sú len náplasťou. Chýbajú mi tie Vianoce z čias starého otca, s veľkým živým vianočným stromom. Nie je to len o spomienkach, ale aj o bilancii – ozajstnosť je pre mňa nielen vianočne dôležitá.
No áno, Vianoce sú pre mňa aj o ozajstnosti, akoby nám sťahovali masku z tváre, zo srdca, z duše. Sú o uvedomení si toho, že navzácnejšie dary nedostávame na Vianoce, ale že nám ich dáva život deň za dňom.
Vianočnie.
A čas sa mení na zlato,
ten kto chce krásne dary s tým zvianočnením nedá to,
sneh síce krajinu k vianociam nebieli,
zato však chránia svet krídlami anjeli,
nad trblet svetielok je svetlo v nás,
ak srdcom žijeme vianočný čas…
Elena 23.12.2019