Vietor jej rozvieval vlasy. A slzy. Dívala sa na modrastý horizont hôr, na oblaky putujúce oblohou, a na rieku, odrážajúcu trblietavé odblesky slnka. Jej hladina nimi zlatisto žiarila, a masy vody, valiace sa do diaľky, pôsobili ako prúd zlata.
Nie, stoj, zaznel hlas z diaľky. Nerob to.
Nohu už zdvihnutú ku kroku vrátila späť na zem, no tvrdohlavo mlčala.
Hlas dodal: Hm, hm, a že definitívne posledný život – chceš to uzavrieť navždy? Nemyslel som, že by ktokoľvek dokázal také čosi úspešne vymyslieť. Obdivujem tvoju vynaliezavosť, vždy ma fascinovala.
Mlčala.
Boh po chvíli pokračoval: Z tých mnohých životov som ti pripomenul jedenásť. V každom z nich máš spomienku, ako posúvaš svoje poznanie o dobre a zle. Teraz už chápeš, že sa dobro a zlo prekrývajú , a že vesmír potrebuje polarity. Je na nich postavený, polarita dobra a zla je jednou z nich. Prechádzajú jedno do druhého – dobro sa stáva zlom a zlo dobrom v toku života – a ak zničíš zlo, zničíš i dobro, inej možnosti niet.
Vzdychol si. Hľadal som po celý čas odpoveď, prečo je v tebe tak málo dôvery voči mne a snažíš sa všetko riešiť svojimi silami, aj trestať zlo. Ja tu predsa som.
Odmlčal sa, a pokračoval zamyslene: Každý z mojich anjelov je jedným aspektom mňa samého. Tí buričskí sú odrazmi mojich vlastných tieňov – mojich pochybností, mojich strachov, môjho hnevu. Nezničil som ich preto, len som ich nechal v bezpečí temného podzemia, chránených pred sebou samými a svojimi nerozvážnymi skutkami, hľadať správnu cestu.
Ticho sa rozplakala. Nechcem, aby bolo na svete utrpenie a bolesť, nečestnosť, zrada. Nechcem žiť vo svete plno klamstiev a bolesti, kadejakých špinavostí. Chcem odísť navždy…
Pri jej plači oblohu zatiahli šedé mraky, začalo popŕchať.
Boh sa díval súcitne. No tak, no tak, pozri čo robíš. Aj oblohu dokážeš rozplakať. Pochop, nemôžem svet zbaviť zla, zničil by som jeho duálnu podstatu. Silu nám dáva cesta, na ktorej sa predierame tŕním, a nie tá, pri ktorej sedíme na lúke. Iba vďaka utrpeniu môžu ľudia poznať súcit a súdržnosť, spoločnú i vlastnú silu. Môžeš trpiacim ofukovať rany a dodávať im nádej, ale musia rany získať, to predsa už rozumieš. A napriek tomu nad ich bolesťou nariekaš…
Pozrela vzdorovito k nebu. Kebyže nechceš, aby som bola takáto, nebola by som tu, dodala rebelsky.
Boh sa rozosmial. Už vieš, že čierna nikdy nebelie – belie len to, čo bolo predtým biele. Čierny mág nemá nikdy dobrý zámer, a pre teba bol i v tých časoch, keď ti okolo nôh vial čierny plášť, najviac dôležitý boj za dobro. Už vieš, kto si, môj malý rebel, však? povedal láskavo.
Obloha zatiahnutá tmavými mračnami sa roztrhla a zasvietil z nej jediný slnečný lúč. Na hladine rieky vytváral trblietavý odraz, oslnivo krásny svojou čistotou.
Potom Boh dodal: Mám zodpovednosť za chod sveta a musím strážiť jeho poriadok. No kdesi vo mne stále rezonuje tvoj hlas, túžiaci po dobre pre všetkých a nevzdávajúci boj zaň… Nedokážem ťa teraz zastaviť, vymyslel si to pridobre, všetko je na tvojom rozhodnutí. Ale kým sa rozhodneš, uvedom si jedno – si môj anjel nádeje, naozaj chceš, aby ju svet stratil?…
Elena 15.1.2020