Alebo „enviromentálny smútok“ sa táto situácia tiež označuje. Tak si o tom teraz chvíľu pohovorme…
Citlivosť na „zranenia prírody a sveta“…
Tak by som to nazvala ja. Ten zvláštny smútok a bezmocnosť zažívajú vo vzťahu ku nivočeniu prírody viacerí, dočítala som sa včera nadránom v akomsi článku. Svet plný zranení vnímajú. Odľahlo mi svojim spôsobom, lebo je fajn nájsť nejakú spriaznenú dušu, ktorá vníma svet v nejakom detaile rovnako ako ja. Nehľadám svoje klony a kópie, odlišnosť je aj obohacujúca – no pripadá mi cenné, ak niekto zdieľa rovnakú pocitovú skúsenosť ako ja. Sú totiž veci, ktoré len racionálne nevysvetlíš – ľudia ich síce počúvajú a aj súcitia s nimi, no pocit hlbokého pochopenia a spriaznenosti s nami zažíva len ten, kto prežil niečo podobné. Takto spriaznenosť funguje v mnohých oblastiach – od horolezcov lezúcich skalami na vrchol, cez kuchárov, až po ľudí, ktorí zažili stratu dieťaťa.
Nostalgia za dávnymi časmi čistejšej prírody – v rámci neho mi občas beží hlavou, ako sa menia vplyvom činnosti človeka niektoré miesta. Vynárajú sa mi v takých chvíľach v spomienkach miesta v prírode známe z detstva – a už ich niet. Potok plný tajomných zákutí, jeho dnom lezúcich potočníkov, dokonca i so starým rakom, skrývajúcim sa pod kameňom – nahradil ho už pred rokmi meliorovaný tok vody s betónovými valmi po bokoch, kde niet nič živé. Lúka plná chránených žltohlavov vo svetlej i tmavej žltej farbe. Či živočíšne druhy, činnosťou človeka úspešne navždy miznúce z tohto sveta. Klimatické zmeny, na ktoré už dnes doplácame – tie sú viac v centre pozornosti, píše sa o nich oveľa častejšie, ako o zanikajúcej biodiverzite. Sami sebe ubližujeme touto devastáciou bez akýchkoľvek zábran, sebapoškodzovanie a sebadeštrukcia je to, prenesená do vonkajšieho sveta, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou. Je to o ohrození nášho blaha – a je v tom zároveň niečo viac, nielen to blaho,
Tieto zmeny prírody a životného prostredia sa premietajú aj do ľudskej psychicky – objavuje sa kopa megatívnych pocitov, u niekoho viac a u iného menej. Pri čítaní článku som zistila, že som nanajvýš na dolnej hranici takého enviromentálneho žiaľu. Niektoré z tých sprievodných pocitov – intenzívneho smútku, bolesti, úzkosti, hnevu, viny, až straty zmyslu – v plne rozvinutom žiali článok označoval ako pre-traumatické, iné zasa za posttraumatické, až odpojené od procesu zdravého trúchlenia. Niektorí dokonca kvôli obavám zo zničenia prostredia dokonca nechcú mať deti, majú vízie úplného zničenia sveta. Imobilizuje ich to, a tak nedokážu pre zmenu k lepšiemu urobiť anni to, čo by mohli. Nie je to ešte diagnóza, ktorá by bola uznávaná v rámci oficiálnych diagnóz, ale podľa mňa to k tomu smeruje, a mala by sa medzi diagnózy v tomto ponímaní enviromentálneho žiaľu nepochybne aj zaradiť.
Článok hovoril o tom, že smútok z drancovania a nivočenia prírody môže prejsť až do zanedbaného a zamlčovaného žiaľu, lebo okolie niekedy reaguje neprimerane, aby sa človek „premohol“, aby si to tak nebral, aby hodnotia ho ako precitlivelého či emočne labilného. Som v tomto smere skôr praktik, nepomôže nám smútiť, potrebujeme veci meniť – nemusíme práve lietať prednášať o narušení prostredia a potrebe jeho ochrany ako Gréta, ale každý z nás môžeme robiť niečo pre svet na aspoň v malom vo svojom životnom prostredí tu a teraz. Je lepšie urobiť kvapku dobra, ako nariekať nad tým, že nevieme spasiť celý svet. Nepomôže nám popierať to, že zmeny v prostredí majú závažné negatívne dosahuy, no nepomôže nám ani plakať nad tým, či rezignovať. Nezažívam zrejme preto enviromentálny smútok až v takom rozsahu, nezahlcuje ma ale aktivizuje, vnímam hlbokú spriaznenosť so svetom a moc prajem Zemi uzdravenie, vymierajúcim druhov záchranu a nám zdravý rozum.
Spomenula som si na ten článok potom neskoro večer pri návrate domov
– čakala som chvíľu pri policajnom aute, vracali sme sa z mesta susedného okresu z výsluchu obete. Mesiac žiaril zlatistým svetlom a mala som v tej chvíli pocit hlbokého spojenectva, prepojenia s ním, so stromami pri ceste a s celým svetom. Pocit hlbokej vďačnosti za jeho nádheru a hojivosť jeho náručia. Mali by sme robiť, čo vieme, aby sme si jeho nádheru uchovali i do budúcnosti…
P.S:: fotky sú moje, pravdaže. Hoci nie včerajšie…