Stála so sklonenou hlavou, zdanlivo nezúčastnene, pocity prezrádzali len slzy, ktoré ako drobné kvapky tiekli po lícach. Vietor jej upokojujúco hladil vlasy.
Boh sa díval.
Po dlhej chvíli prehovorila:
Vždy som vedela, že si pamätám iné miesta a iné časy. Zvláštne obrazy a pocity s nimi spojené sa vynárali občas, brala som to všetko ako súčasť môjho života. Niektoré z nich ma prenasledovali, iné vnášali do duše pokoj.
Úlomky spomienok…
Taký modrý život to bol – môj domov hlbokých koreňov. Zamrznutie na snežnej pláni, aj ohnivé plamene upálenia v dôsledku ľudskej zloby. Dieťa zomierajúce v náručí v hladujúcom kmeni, i dieťa ušliapané býkom. Bezmocnosť pri mučení v hradnej veži, aj sila čierneho mága. Život shaolinského bojovníka, krutá zrada a nový domov pri jazere pod horou Fudži. Keltská múdrosť i nádherná krajina stredného Ruska. Zúfalý skok do mora a klesanie pod hladinu, hlboko, hlboko, hlboko. Poznanie čo a koho mám vpísaného v srdci vždy a stále. Zvláštne je, ako sa nemenia ľudia, sprevádzajúci nás vekmi. Ako sa niektorí nemenia ani vekmi, žiaľ. Ako vnímame úlomky spomienok, ktoré dokážu oživiť pamäť, je to zvláštne.
Odmlčala sa na chvíľu, potom pokračovala:
Hm, je zvláštne aj prepojenie dobro-zlo. Práve utrpenie a bolesť, ktoré pochádzajú zo zla, nám pomáhajú rásť. Keď to rozumieme, uvedomíme si v jednej chvíli, že ani niet dobra a zla, keď prestaneme posudzovať – lebo nevieme, čo ktoré z nich znamená a kam vedie, nedajú sa tie ich nitky rozpliesť, prituho sú prepojené. Nedokážeme to ovplyvniť, hoci by sme chceli. A je to tak aj dobre, nerozumieme tomu, čo by sme tým privodili.
Pozrela sa pokojne k nebu.
Chápem to všetko, no i tak si hlboko v srdci prajem na svete čo najviac dobra. Stále si to prajem, chápeš? A pre mňa je moje srdce najviac, pretože to je pre mňa to najcennejšie, čo mám. Nikdy nechcem prestať veriť v dobro, napriek tomu všetkému. Nuž tak. A teraz mi povedz odpovede na moje hádanky.
Elena 7.2.2020