Sú cesty, ktoré sme neprešli. Sú knihy, ktoré sme neprečítali. Sú ľudia, ktorých sme nespoznali.
Práve o tom niečo v tejto chvíli poviem.
Sú cesty, ktoré sme neprešli…
Jedna z ciest, ktorou sme neprešli ako ľudstvo už hodne dlho, je pandémia…
Nebudem o nej hovoriť viac už nič konkrétne, to som napísala jasne v mojom treťom blogu o pandémii. Dám len filozofickú úvahu – lebo pandémia je výzva. A každá výzva nás má ako ľudstvo niekam viesť – podľa mňa pribúdanie detí s autizmom nám ukazuje cestu k väčšej schopnosti každého z nás naučiť sa prejaviť bezpodmienečnú lásku a naučiť sa vnímať jedinečnosť, pandémia je možno výzvou k súdržnosti ľudského spoločenstva a ľudskosti, ku uvedomeniu si nesamozrejmosti a ceny zdravia a života, aj ku zhodeniu konzumu z piedestálu v našich životoch.
A nie je to výzva len pre ľudstvo ako celok, ale pre každého z nás. Môže byť príležitosťou bezohľadne zarábať či dokonca rabovať. Môžeme v rámci nej ľahostajnosťou a nezodpovednosťou či dokonca vedome šíriť chorobu, šklbať iným z rúk fľaše s dezinfekciou, ale i siahnuť po vlastnej ľudskosti. Bola som včera i dnes v revúckej predajni potravín Milkagro – predavačky sú tam príjemné a ochotné stále, rada tam chodievam. No bolo fajn vnímať, akí ohľaduplní a ľudskí boli voči sebe aj nakupujúci – usmievali sa na seba, dávali si prednosť v uličkách medzi regálmi. V nemenovanom obchoďáku bola atmosféra úplne iná – neosobná a nervózna, možno je to nielen o väčšom počte ľudí na kope, ale i o tom, akí sme my sami.
Pretože jedna z ciest, na ktorej sme mnohí veľa neprešli, je zrejme aj cesta k sebe samému…
Sú knihy, ktoré sme neprečítali…
Čo všetko by som robil, keby som mal viac času… Niektorí to možno poznáte – hovorievame si to občas zavalení povinnosťami. Nemáme čas len tak stáť a tešiť sa pohľadom na krajinu ticho spiacu pod snehom, vychádzajúce slnko, či oblaky letiace oblohou. Vnímame z krajiny iba rozmazané obrazy za oknami autobusu či auta v bežnom životnom tempe. Fotky sú samozrejme moje.
Máme teraz šancu niečo z toho zrealizovať – chod života sa mnohým z nás zvoľní, spomalí.
Ja mám neprečítaných kníh hŕbku aj doma, teraz bude čas v najbližších dvoch týždňoch prečítať z nich niečo. Konečne háčkovať a pliesť si sveter. Písať ďalej rozpísané dve knihy – presnejšie písať ich nanovo, keďže usb s rozpísanými som stratila. Na kadečo bude čas – a nielen pre mňa.
Čo je pre mňa v živote naozaj dôležité – bude čas klásť si otázku. A možno aj s prekvapením zistiť, že namiesto bezduchého pľantania sa po obchodných centrách je oveľa prínosnejšie robiť úplne iné veci.
A keď už sme pri knihách – sú aj také knihy, ktoré doma v poličke nemám. Prezradím vám niečo o jednej z tých, ktoré by som tam chcela doložiť – kniha Životné terno od Backmana – je to krátky a dojímavý príbeh noci pred Štedrým dňom, v ktorej nemocničnou chodbou kráča žena v šedom – Smrť. Vezme niekoho so sebou niekoho konkrétneho – ak niekto iný sa nevzdá dobrovoľne svojho života. Nie je to príbeh o smrti, ale o živote, lebo nám pripomína, že život nie je to, čo končí s jej príchodom, ale všetko to, čo sa stalo do jej príchodu
Sú ľudia, ktorých sme nespoznali…
Nemôžeme spoznať všetkých ľudí žijúcich v súčasnosti na Zemi. Nepoznáme ani mená a osudy všetkých veľkých ľudí minulosti, ktorí posúvali ľudstvo významne dopredu. To je v poriadku.
V poriadku ale nie je, že niekedy nepoznáme poriadne ani svojich blízkych – že tak málo vídame svojich rodičov či starých rodičov, že zomierajú osamelí v domovoch dôchodcov. Že nestíhame tráviť dostatok času so svojimi deťmi, že niekedy nestíhame vnímať, čo ich trápi a čím žije ich srdce. A že si len tak zahrať spolu karty sa stáva luxusom v náhlivom tempe nášho života.
A možno tí, ktorých sme nespoznali dostatočne, sme aj my sami. Je paradoxom života, že práve najťažšie, najtemnejšie situácie ukážu najjasnejšíe, čo je v nás. Asi aj preto sa občas v našich životoch zmráka, aby sme to pochopili.
Záverom…
Ach, cesty. Tiahnu sa pred nami kamsi – nevieme kam.
A tak jednu z najkrajších piesní o cestách vám teraz v závere blogu posielam…
https://www.youtube.com/watch?v=Fg4koastMuM&list=RDFg4koastMuM&start_radio=1
Elena 13.3.2020