Čas od 29.3. do 4.4. je presne sedemdňový.
Niekedy je sedem dní večnosťou.
Slnečný deň sa črtá, tak ako pred šiestimi rokmi. Vtedy – nie, neviem, nebudem klamať, v pamäti mám z tých čias len útržky spomienok. To, ako svietilo slnko. To ako vial vietor, dýchal mi do tváre a čechral vlasy. A to, ako stáli pri mne mama a sestra pred banskobystrickým krematóriom a mali sme vkročiť dnu, rozlúčiť sa s mojim synom. Zomrel 29.3. 2014 pre pochybenie lekárky.
V tlaku stien ticho bdiem
stelie sa noci tieň
prstami siaha temnote až kdesi na dno.
Prišiel zas smútku čas
bolesťou strácam hlas
smrti dni kráčajú deň za dňom chladno.
Otázku tichú mám
kričím ju k nebesám
nech anjel smrti mi navráti dieťa znova.
Päť rokov krátky čas
s tebou byť túžim zas,
a nech čokoľvek poviem, sú to len prázdne slová.
Chýbaš mi, moc a moc,
plíži sa krajom noc,
narieka srdce bezhlasne za tebou stále.
Hľadám ťa čakaním,
slzám sa nebránim,
a krvavé šľapaje na ceste smerujú v diale…
Chýbaš mi, Maroško.
Niet už tak veľa zo života, ktorý sme vtedy žili. Niet už lavičiek v parku, kam sme sa chodili prechádzať. Niet už Tvojho Scoobyho, poslala som ho v plameni vatry za Tebou. A niet už našej rodiny.
Len moja láska k tebe zostáva.
Elena 4.4.2020