Riadiť sa „zdravým rozumom“ alebo „srdcom“ – to je dilema, na ktorú narážame v živote v rôznych situáciách. Tá situácia, ktorej venujem dnes pozornosť, je špecifická, nie bežná, no možná. Uvažujem o filme, ktorý som si pozrela a premietam, ako by som sa v tej situácii zachovala ja. Pre niektorých je to jasne a jednoznačne zodpovedateľná otázka, situácia riešiteľná bez zaváhania.
No z môjho pohľadu je to hrozná dilema, naozaj ťažšia ako smrť.
Som skrátka iracionálny človek…
Srdcom by som sa riadila v situáciách, kedy rozumová analýza riadi rozhodovanie jednoznačne. Nemohla by som rozhodovať vo vrtuľníku o odstrihnutí kolegu visiaceho na lane, lebo to by som nikdy neurobila, aj za cenu zrúbania sa celého vrtuľníka. A rovnako iracionálne by som rozhodovala v situácii, akú zachytil film Teror. Film bol natočený v roku 2016. Pod názvom Verdikt bol vysielaný v dvoch častiach vo viacerých európskych krajinách a reakcie divákov hlasovaním sledovali.
V tom filme uniesli lietadlo letiace z Berlína do Mníchova so 164 cestujúcimi na palube. Hrozilo, že lietadlo narazí do vypredaného futbalového štadiónu. Film zachytáva prebiehajúci súdny proces, v ktorom sa rozhoduje o vine či nevine pilota stíhačky, ktorý lietadlo zostrelil.
Diváci v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Česku i na Slovensku vyjadrovali svoj názor ohľadne pilotovej viny či neviny, a viac ako 80-84-87% vyjadrilo názor, že je nevinný.
S tým sa stotožňujem – on sám je nevinný, však príkaz vzlietnuť musel dostať odkiaľsi. Ale nie som si istá o nevine toho, kto ten príkaz dal. Ja osobne by som taký príkaz nikdy nevydala, veru nie – a to nielen v situácii, že by na palube bol nejaký môj blízky človek.
A možno nie iracionálna, ale natoľko resilientná som, že by som takú situáciu dopredu nevzdala. Lebo ja by som skúsila okamžite evakuovať štadión, to by sa dalo pri 70 000 ľudí spraviť do 15 minút. A ľuďom v lietadle by som dala šancu aspoň skúsiť páchateľov zneškodniť, lebo verzia pokračovania príbehu smrť-smrť by im voči únoscom umožnila konať bez strachu. A aj vo filme sa cestujúci snažili dostať do kabíny ku únoscovi – takže pilot im svojim konaním nedal šancu to úspešne zrealizovať.
Času v takej situácii nie je nazvyš, pravdaže – ale ak by to šlo, tak by som páchateľa zatlačila citovo jeho blízkymi. Lebo počuť kričať a plakať prosebne vlastnú matku alebo vlastné dieťa by mohlo pomôcť ovplyvniť jeho rozhodnutie v takej hraničnej situácii. Stratiť tam rozhodne nie je čo – a tak by som hľadala všetky možnosti, ako situáciu zvrátiť.
Únosy lietadiel sa stávajú…
Niektoré z nich sa nám udržia v pamäti svojou komickosťou, ako pokus opilca o únos ruského lietadla v roku 2006.
Iné zasa svojou tragikou. Ako let v roku 1986, kedy americké lietadlo uniesli 4 únoscovia v Karáčí. Hrdinkou sa stala mladá letuška, upozornila pilotov ešte pred vzlietnutím lietadla a tí núdzovým vchodom ušli. Zabili ju, keď chránila vlastným telom tri deti, nemala ani 23 rokov.
Ach, áno, únos lietadla je vždy hrozbou pre životy cestujúcich aj verejnosti, ak by lietadlo niekde spadlo v obývanej oblasti. A desivou, celoživotne traumatizujúcou skúsenosťou pre tých, ktorí ju prežili. Preto by som páchateľov takéhoto činu trestala tvrdo a verejnosti na očiach. Únoscovia chceli na Cypre palestínskych väzňov dostať na slobodu. Keby som velila zásahu, únoscom by som tých palestínskych väzňov dala priviezť a potom by som ich dala utopiť spolu vo veľkej sklenenej nádrži verejne. Aby všetci teroristi pochopili, že tadiaľ cesta nevedie.
Rozhodujem srdcom, ale v prospech obetí, nie páchateľov…
Pre páchateľov mám vystavaný hrubý múr.
Je pravdou, že u mňa by nenašiel pochopenie s príbehom o nešťastnom detstve páchateľ brutálneho činu voči dieťaťu, zvieraťu, či starcovi. Zavrela by som ho do cely bez jedla a vody, a kľúč by som zahodila, keď už trest smrti nie je u nás povolený. A už by som si na neho ani nespomenula – netrápila by som sa myšlienkami, ako asi v závere života trpel, u obetí ma to často trápi. Falošnú humanitu mám skrátka vyriešenú – lebo som presvedčená, že dávaním šancí páchateľom znovu a znovu ju berieme ich obetiam.
Ja som sa rozhodla dávať šancu obetiam, a nie páchateľom.
Jednoznačnosť rozhodnutia…
Niektorí si možno poviete, že nad čím dumať, však jednoznačne zachránil viac životov.
Lenže je záchrana viacerých životov ospravedlnením pre vzatie života čo len jednému človeku?
Lebo ak si to myslíte, potom by ste zrejme za normálnu a dobrú pokladali situáciu (samozrejme fiktívnu), v ktorej do nemocnice príde človek na bežnú kontrolu, ale zdravotníci ho zabijú a jeho piatimi orgánmi zachránia piatich ľudí, čakajúcich tam na orgány. No čo, stotožňujete sa s takou predstavou všeobecného dobra? Však väčšine pomohli len za cenu života jedného…
Podľa mňa nemá takáto dilema dobré a jednoznačne správne riešenie, môže priniesť do života spoločnosti rad precedensov. Hovorí o našich hodnotách, či sme viac zameraní na konanie a jeho praktické výsledky, alebo hodnotovo,na morálnosť a správnosť konania.
Elena 19.4.2020