Pozri, pozri, zeler vezú, plný kamión, na tú tvoju falošnú tresku – prevolávalo pobavene moje najstaršie dieťa šoférujúc cestou do mesta dnes ráno. Kamión Zeller sa plížil zákrutami oproti nám. Hm, keby bol plný zeleru, to by bolo tej falošnej tresky, odpovedala som s úsmevom. (Veru, veru, ak ste nejedli falošnú tresku zo zeleru, tak to ste podľa mňa o viac prišli, ako keď ste nevideli Tádž Mahál). Zasmiali sme sa. Tento deň od rána rozfúkaval dúhové bubliny zjavne.
Ráno bolo úžasné už tým, že sa konečne neplížime do práce v tme. Slnko pomaly vystieralo lúče nad obzor, vzduch sladko voňal, v skorom ráne vládlo všade ticho a pokoj, keď sme vyrážali do mesta. Vďaka inverzii máme teraz o pár stupňov ráno teplejšie. To, že sme v horách však cítiť na každom kroku. Krajina ešte nezelenie, ako v televíznych správach z dolniakov, suchá tráva sa rozprestiera u nás krajinou ako zlatistá perina.
Uvažovala som o tom ešte polospánku krajiny už predvčerom cestou „od partizánov“. Príroda si u nás dáva načas, to len my netrpezlivo vyťahujeme muškáty s mesačným predstihom. Neviem kam sa tak náhlime, až si neužívame „tu a teraz“ – tú krehkosť prvých krokov života v krajine po zimnom spánku. Snažím sa brzdiť to u seba aspoň, mne sú celkovo v živote blízke veci, ktoré budujeme krok za krokom. Vlastne mi to nie je až tak zaťažko byť vo vnímaní „tu a teraz“ – mám rada čas jari, jej nežnú krásu a krehkosť, les presvetlený rozvíjajúcimi sa púčikmi a prvými kvetmi.
(Áno, prvé kvety, vďaka nim závratne medová vôňa sa šíri v týchto dňoch našim bytom. Kašlem na hlavu všetkým premúdrelým, prevolávajúcim socsieťami „nevolajte to med“ – nuž, vy to volajte ako chcete, my to voláme „med“. A ďakujem tomu, kto to vymyslel – výrobu takéhoto „medu“. Moje stredné dieťa kopí usilovne poháre s „púpavovým medom“ – a ja som vodnársky tvorivo vyrobila fialkovo-sedmokráskový „med*“ s lesným ovocím.)
A celkovo mám rada aj ďalšie nežne krehké veci v našich životoch – mláďatá, láskavosť a súcit. Dnes som si to pripomenula, lebo Druhá šanca na život zdieľala smutný príbeh surovo zabitého psíka, tento raz v Česku, v Lužné u Rakovníka. Nuž, len sa potvrdzuje, že motorky a rôzne káry by nemali čo robiť v lese. A presnejšie, niektorí ľudia by nemali čo robiť v lese, ani na motorkách, vlastne jediné, čo by podľa mňa mali dostať do rúk je lopata a fúrik. (Nadviažem na minulý blog – síce nepoužívam na riešenie vecí prekliatie, čo by v mojom podaní bolo rýchle a účinné, ale neprizerám sa nečinne darebáčinám – kopem na strane dobra aspoň tak ľudsky.Napísala som hneď prezidentovi motoklubu Rakovník mail vo veci. Motorkári sa už aj rozhýbali k činu. Jsem motorkář a na naší stránce se to řešilo, kluk který ví kdo ho srazil prý předal info majitelce, objavil sa večer koment pod tým prípadom. Som rada, je to aj pre nich vecou cti, aby bezohľadné indivíduá, čo im kazia takýmto správaním meno, netrpeli medzi sebou.)
Aj v Lužci nad Cidlinou ktosi dostrieľal mačičku. Čo osprosteli niektorí Česi – vravím si – a potom vidím, že v Pitelovej na Slovensku práve dnes tiež niekto psíka dostrieľal.
Obrázok preberám z fb stránky Druhá šanca na život.
Nuž, zakaždým pri čítaní takýchto správ sa čudujem, že si tam starosta nevie zjednať nápravu.
Ach, Pitelová – obec má 644 ľudí, malé spoločenstvo, to by mal mať veru prehľad, čo sa v jeho chotári deje. A určite by aj miestna a okresná polícia by mala spozornieť a zvýšene tú obe kontrolovať, kým páchateľa odchytí. Vždy, keď čítam o podobnom prípade, vravím si, že rodičia takýchto indivíduí by mali spätne vrátiť rodičovský príspevok a prídavky na deti štátu, lebo výchovu svojho potomka preukázateľne zanedbali. Aj príslušné inštitúcie upozorňujem na nečinnosť podnetmi. Lebo takto sa správajúci človek je hrozbou pre svoje okolie – myslím, že by sa na neho mal pozrieť psychiater. Ak okolie prehliada jeho darebáčiny voči zvieraťu nabudúce vystrelí možno oko nejakému dieťaťu – a potom budú všetci vykladať „no kto to len mohol tušiť, že sa stane niečo také…“.
Ráno myšlienky krúžia ako vtáci oblohou, lebo v zhone dňa už nie sú slobodné – záplava povinností všetkého druhu ich ženie k zemi. Nuž, boli to dnes ťažké veci, vždy ma trápi ak niekto blízky má nečakaný a ťažký problém a neviem mu ho pomôcť vyriešiť. Pred chvíľou som čosi dopísala, a tak konečne mám zasa myšlienkový voľnobeh.
Čas pokročil, a ja aspoň pár strán šamanskej knihy dám, lebo pochopenie môjho špecifického priania hľadám.
A záverom sa s vami podelím o nádhernú vec. Minulý týždeň som ju objavila. V meste stromy vysekali pri banke minulý rok, zrezané kmene – pne sú podľa mňa ako nemé výčitky. A v koreni jedného z nich sa zrodil nový život. Odvážny stromček – nádherný gaštanček – nesie jeho posolstvo ďalej. No jasné, že mu posielam balíček energie každý deň.
Fotka je moja, pravdaže.
Elena 28.4.2020