Je veľa mám, ktoré nemajú svoje dieťa.
Za všetky tie mamy teraz dvíham svoj hlas.
Začnem nečakane…
Aj zvieracie mamy sú mamy. Ako kruto sa voči nim správame – zabíjame ich mláďatá, vyhadzujeme ich na ulicu či kdesi do lesa…
A zvieracie mamy vo veľkochove – voči tým je skoro každý hluchý a slepý.
Aj zvieracie mamy sú mamy.
Mamy detí, ktoré ich čakajú márne…
Je veľa detí, ktoré nie sú svojou mamou – vážne chorou, mŕtvou. Osud je niekedy krutý.
Všetky tie mamy sú so svojimi deťmi spojené putom lásky. Navždy.
Mamy detí, ktoré stratili…
Je to ťažké stratiť dieťa – prisvedčí vám uznanlivo spoločnosť. Ale táto fráza v skutočnosti len zastiera pravdu. Lebo žiadna matka dieťa nestratila – nezabudla ho v autobuse, ani v obchode.
Niekedy zomierajú vážne choré deti, niekedy mama potratí a dieťa odíde ešte skôr než sa narodí. Niekedy sa stane úraz, autonehoda. Stáva sa to v živote.
My matky Otvoreného listu premiérovi SR sme o svoje deti prišli vinou lekárov.
Lebo pochybili. Robili svoju prácu zle – lajdácky a neodborne, lebo ani v jednom z prípadov našich detí nešlo o situáciu, že sa lekári snažili zo všetkých síl, no nepodarilo sa ich zachrániť. A namiesto spravodlivého trestu pre nich za to táto spoločnosť nivočí nás ďalej – nekonečne sa vlečúcimi vyšetrovaniami prípadov a roky trvajúcimi súdnymi spormi.
Je to – ťažké, neviem vystihnúť ten pocit – keď tvoje dieťa má narodeniny, ale žiadny darček a žiadna oslava nie je. Len jeho hrob. A kopa spomienok. Narážaš na jeho veci doma – oblečenie, hračky, fotografie, obľúbenú misku a pohár – a pritom to bolí tak neskutočne, že chvíľami presviedčaš sama seba, že sa to možno ani nestalo, bolo to moje dieťa vôbec? Odpútavaš sa od skutočnosti, a tí, ktorí to všetko zavinili, si žijú spokojne akoby sa ani nič nestalo. Veď pre nich ani nie – to iba pre ich obete, ktorým zosypali celý svet.
Bojujeme za to, aby nezomierali zbytočne ďalšie deti. Aby tento štát vytvoril primeraný systém ochrany detí a minimalizovanie pochybení lekárov. Aby zaviedol spravodlivé tresty pre tých, ktorí pochybením zavinili smrť dieťaťa. Aby dozoroval spravodlivý priebeh vyšetrovania,, aby nevznikali falošné posudky. Aby sme všetci mohli veriť štátu v ktorom žijeme a jeho štátnym inštitúciám.
Niet nič silnejšie a vytrvalejšie ako boj mamy za svoje dieťa.
Nedáme sa zastaviť a nedáme sa umlčať.
V mene matiek – aby v slovenskom zdravotníctve deti zbytočne nezomierali.
Aby mamy zbytočne netrpeli.
Všetkým mamám s láskou a úctou záverom venujem moju báseň:
Mame…
Mama nás chráni, stále znova a znova,
a neviem nájsť tie správne slová
čo všetku vďaku, lásku a nehu vynesú na svetlo a doplavia k brehu
za pranie ponožiek a teplákov od blata, s úsmevom hromžila kto to zas zaláta,
za buchty na pare a záviny s makom, za všetky okná rozbité prakom,
za teplo domova, voňavé periny, vedenie do školy a školskej družiny,
za noci bez konca, čo pri nás bdela
– ach, všetko menovať – je toho veľa…
Dáva nám kus srdca? Nie, dáva sa celá.
Anjel nás sprevádza životom a s láskou chráni.
Že ho vraj nevidíš? Má podobu mamy.
Elena 10.5.2020