Šla tou cestou skorým ránom – ako každé deň – do práce.
Vzduch sviežo voňal, po včerajšom daždi už cesta vyschla.
Mláka pri parku sa o hodný kus zmenšila. Zadívala sa na miesto, kde našla včera ružový lístok. Pod kríkom sa zachytil ďalším z nich, zelený, spoznala to drobné písmo. Zohla sa a vytiahla ho, lístkov bolo niekoľko. Každý z nich bol inej farby.
Chcela si na vrchnom, zelenom lístku prečítať text, aspoň začiatok.
Vie, ako to bolí, Zámer sveta to vie – že niekto nám môže len tak ublížiť, aby si povyrazil. Že zasiahne bez akýchkoľvek zábran do života cudzích ľudí, len aby si chvíľu užíval. Že bezohľadne ničí to, čo roky budovali.
Neviem, prečo je v niektorých ľuďoch toľko zla.
Pani, spadlo vám tam niečo? Pomôžem Vám? ozval sa hlas spoza chrbta.
Nie, ďakujem, spadli mi lístky, už ich mám – odpovedala a vstala.
Strčila ich od vrecka.
Z toho ružového lístku večer šiel hnev, až sa občas nevdojak pri čítaní pozrela, či na ňom nehoria okraje. Zelený lístok vanul smútkom.
Kolegyne v práci ešte neboli, a tak lístok vytiahla z vrecka.
Na svete je toľko zla – utrpenia a bolesti. A kadejakí sebci bez morálnych zábran ho len zväčšujú. Prečo ich nezastavíš? – vyčítala som Zámeru sveta. Prečo dovolíš, aby takáto šlápota ubližovala ďalším a ďalším ľuďom? Doparoma, prečo?
Iba ma ticho objímal, to na mňa platí najviac. No dobre, viem, nemala som to napísať, povedala som po chvíli. Ale je vo mne toľko hnevu, že si stále prajem, aby zaživa uhorela v aute. Vieš, že s tým prianím bojujem, dodala som smutne.
Dávam každému šancu, aby napravil svoj smer – povedal náhle. Niektorí to nevyužijú, a konajú rovnako vždy znovu a znovu. Sebectvo človeka vnútorne vyprázdni, je ako váza – tvar môže byť akýkoľvek, no vnútro je prázdne.
Buchli dvere. Prišla kolegyňa. Rýchlo siahla po spise – lístky strčila doň.
No čau, Ty už pracuješ? Poviem Ti, čo …
Ahoj, prepáč, teraz nie. Potrebujem si toto naštudovať a dopísať, potom si dáme čaj, dobre?
Ach, ty pracantka – zasmiala sa – workoholizmom dýchaš v skorom ráne, idem radšej odniesť do podateľne včerajšie správy.
Uff, pokračovala v čítaní.
Mlčala som. Pozri, naozaj si myslíš, že sa jej nečestnosť nevracia? Menila by si s ňou?
V žiadnom prípade – znela moja odpoveď, naozaj nie. A myslela som to úprimne. To je fakt, došlo mi. A nielen pre životnú situáciu, ale i pre to, aký je človek, ako koná. Chýba jej hranica hanby za svoje činy – a úcty k iným ľuďom.
Tak vidíš, následky niekedy nevidíme v prvej chvíli. Sú ako noc – v jednej chvíli ich ešte nevidíš, no nakoniec si uvedomíš, ako sa postupne stmievalo – vysvetľoval mi tíško.
Ach, veď vieš že by som chcela vymazať zo sveta zlo. Viem už, že to nejde, lebo by sa narušila rovnováha sveta. No zakaždým, keď vnímam kroky zla – vidím, ako ktosi ubližuje iným ľuďom či zvieratám – cítim túžbu, aby tu toľko zla nebolo.
Musíš mať viac trpezlivosti s týmto svetom, zaznel pobavene jeho hlas. Ty by si i svet stvorila za jeden deň. No asi hej, vytvorila by som logickú schému, zasmiala som sa i ja. Ja viem, ja viem – smial sa. A už je lepšie? dodal mäkko. No tak poď, urobíme krok. Otvor notebook.
Nejdem nič písať teraz. pätila som sa.
Nemusíš, čítaj.
https://www.topky.sk/cl/13/1912899/Jeden-z-najvacsich-masakrov-v-Ceskoslovensku–Stovky-mrtvych–brutalna-poprava-piatich-chlapcov
Plakala som. Zavalilo ma to. Toľko utrpenia, zmarených snov, životov ľudí, ktorí …
Dýchaj, pusti ich utrpenie, dýchaj – opakoval Zámer sveta.
Hej, prešla som z empatie do súcitu. Máš, pravdu, nechcem so zlom držať krok. Nechcem…
Tak vidíš, povedal tíško, máš na výber – buď zlo dobiehaš, alebo nie.
Mlčky som pokrútila hlavou.
Zrazu bola preč. Naozaj preč. Definitívne. Teraz sa už naozaj nevráti do mojich myšlienok, cítila som.
Ďakujem. Ako si to spravil? opýtala som sa.
Nechceš, aby som ti prezradil tie najlepšie metódy, ktoré mám, však? povedal medovo.
Slzy v kútiku oka zastali a rozosmiala som sa…
Elena 4.6.2020