Konečne koniec pracovnej doby. Ešte nikdy neplynul čas tak pomaly. Nedočkavo odkráčala.
Budem si čítať ďalej, niekdy v ústraní, premýšľala cestou k parku. Slnko hrialo, presvitajúc pomedzi listy vytváralo zlatistú mozaiku.
Usadila sa na lavičke, lízala melónovú zmrzlinu a z vrecka vytiahla ďalší z lístkov. Oranžový.
Dážď, dážď, a dážď – ako v tomto počasí mám vykročiť lesom?
Zámer sveta zachytil môj nepokoj a díval sa na mňa uprene.
Dobre, zjavne nie je ten správny čas, povedala som spokorňujúc sa pod jeho pohľadom.
Alebo to nie je ten správny nápad – zasyčal Zámer sveta.
Nápad je to vynikajúci – povedala som tvrdohlavo – už sa tam vidím.
Aj ja ťa tam vidím, do nitky mokrú v temnej noci za rachotu bleskov – dodal medovo, využívajúc môj strach z tmy a bleskov – a s medveďom v pätách. Je veľa vecí, ktoré chceš urobiť, tak sa do nich pusti teraz. Do lesa teraz nemôžeš, uháčkuj ten koberček a prečítaj všetky tie nádherné knihy, ešte si sa ich ani nedotkla – pripomínal trpezlivo.
Ale kdeže – oponovala som – čítam každý večer aspoň trochu, nie? Skoro každý večer, no…
Aká myšlienka ťa dnes oslovila? skúšal Zámer sveta prehodiť výhybku v diskusii.
O životnej múdrosti, z tej knihy o šťastí v Bhutáne, ktorú som práve dočítala – odpovedala som bez zaváhania – múdrosť je ako slová vytesané do kameňa, aj keď kameň praskne, slová ostanú. Myslím, že takú múdrosť získavame len skúsenosťami, má podobu jaziev, ktorými nás poznačil život. Ako maják v tme nám svieti, nech sa stane čokoľvek, máme ju zvnútornenú, a jej svetlo nám pomáha nájsť správnu cestu.
Hej, sú veci, ktorým môžeš veriť, dokážeš ich rozpoznať – prisvedčil Zámer sveta. Tým môžeš otvoriť svoje srdce.
Elena 12.6.2020