Nie, nie je taký snehobiely – veď je dúhovo farebný, iskrivo trblietavý ako kvapka rosy v lúčoch slnka, však? A nie je ani taký chladný ako sneh – je predsa plný tepla, okamihov radosti, lásky, pohody.
Ale v dnešnom blogu vám prezradím, čo má život so snehom predsa len spoločné – podľa mňa a ešte podľa niekoho, poviem aj koho.
Šla som do Popradu skorým ránom.
Sú dni, keď na oblohu musí vyjsť naše vlastné slnko, povedala som si na svitaní hľadiac na temné nebo, plné šedastých hmlových mrakov. Ťahali sa oblohou ako pavučiny. Nenechaj ma zmoknúť, prosím, ševelila som Zámeru sveta pri pohľade na zatiahnutú oblohu, keď som vykročila z domu. Pri čakaní na bus sa obloha na horizonte náhle roztrhla a slnko vybehlo spoza mrakov, zažiarilo plnou silou.
Okolo šťastia sa točili moje myšlienky, ako vidíte…
A aj v buse som si cestou do Popradu čítala knihu o šťastí. Volá sa Štěstí nalezené v království Bhután a je zbierkou myšlienok Gyonpo Sheringa. Odrážajú sa v nich základné veci života. životná múdrosť.
Bhután je naozaj zvláštna krajina. Je jedinou krajinou sveta, kde je zakázané fajčenie. A viete kedy zakázali používanie plastových tašiek, o ktorom uvažujeme my dnes? No predsa v roku 1999. Chránia životné prostredie a život všetkých bytostí v ňom. Buddhisti sú prevažne, a medzi ich hlavné hodnoty patrí rodina, spoločenstvo a viera.
Jedna z tých myšlienok hovorí, že je lepšie sedieť pri nohách múdreho, ako stáť na čele stáda somárov. Druhá myšlienka vraví, že žiadne zlato nie je krajšie ako lúč slnka. Iná hovorí, že najväčší drahokam sveta je slnko, moc krásne a pravdivé podľa mňa. Ďalšia z tých myšlienok však pripomína, že – nepotrebuješ slnečný svit, aby si zahrieval svoje šťastie, to hreje tvoje srdce a duša. Tak to je, no mňa potešilo, že som v Poprade nezmokla.
Šťastie síce nie je vo veciach, ale…
I tak ma potešili moje dva nové klobúky, taška na bubon a rozviata tmavomodrá blúzka, všetko na cestu lesom – ako inak.
Prečo dva, ty máš dve hlavy? – povedalo mi dieťa. Nie, vezmem so sebou jeden, ešte uvidím ktorý z nich, vysvetlila som chabo. Nuž, ale i tak na takýchto nákupoch veľa nemíňam – akcie sú „všetko po 1,5 eura“. Iste, tí v meste žijúci môžu i na akcie „všetko po 20 centov“ vybehnúť – lebo ceny v priebehu týždňa klesajú.
Myslela som na ďalšiu z myšlienok v spomenutej knihe – „ži proste, zanechávaj iba stopy nôh a nos iba svoj tieň, to je cesta.“ Vnímala som, ako bezhlavo ľudia nakupujú, ako sa vlastne melie konzum všade okolo nás. Jasné, aj iné veci sa mi k tomu napájajú, nedám to tu celé. Podstatou je, že viac ako nakupovaním som trávila čas chodením po meste a pozorovaním, vnímala som detaily prostredia – kravu na streche predajne mlieka,
nádherný dvojgaštan
A vrany – v jednej chvíli sa mi k nohám znieslo obrovské vranie pero. Do môjho šamanského vrecka putovalo domov.
Čas vrán…
Vrany krákali v popradskom parku doďaleka, poletovali mestom, čistili ho od hmyzu. Ľudia si často neuvedomujú, ako im vtáci pomáhajú, ak ich ponechajú žiť vo svojej blízkosti. Pár vraních či havraních fotiek chcem, no dnes som ich nestihla spraviť – ledva som autobus stihla.
O piatej som bola doma – a o pol šiestej už rozvoniavali prvé langoše, ani som ich nenechala poriadne vykysnúť. Horúce, chrumkavé, slané. Podelím sa s vami, čím ich najnovšie natieram – dve kopcom lyžice kyslej smotany, 1 kopcom lyžica tatárskej omáčky, l zarovnaná lyžica pikantnej paprikovej nátierky a 1-2 strúčiky nadrobno strúhaného cesnaku. Ach, postavíte mi pomník – je naozaj úžasná tá nátierka na langošoch.
Prezradím vám celú myšlienku z úvodu
– život je ako sneh, lebo každý krok je vidieť. Je v tom ukryté vodičkovské múdro „chráň si svoju stopu“: Životná múdrosť nás vždy vedie rovnakým smerom, prichádzame k tým istým veciam, ako som nedávno skonštatovala.
Múdre myšlienky sú skrátka ako rieka, ktorá tečie v čase, naráža na kamene – nás, očisťuje nás od nánosov blata.
A keď sa to dnes točí okolo šťastia a slnka, tak záverom ešte jedna prekrásna myšlienka z tej knihy k téme „na svitaní sa svet usmieva šťastím a radosťou“. Ach, áno, tak to je, preto tak milujem svitania.
Elena 9. 6. 2020