Dopražila lángoše, byt nimi rozvoniaval. Rýchlo sa najedla. Vytiahla z chladničky hruškový džús, jeho jemná chuť vždy odplavila únavu. a z mikiny na vešiaku vybrala ďalší z lístkov. Svetlotyrkysový, pripomínal letnú oblohu. Sadla si na balkón a čítala.
Rada by som putovala lesom, Zámer sveta. Neviem prečo ma tam nechceš pustiť. No rozumiem, že máš na to dôvod, ktorý ja nevidím, keď mi v tom brániš. Nie ja to tu riadim, urobila som úprimne malý krôčik ku spokorneniu a prijímam s úctou Tvoje vedenie.
Pozrela na oblohu. Búrky sa naozaj krajinou valili každý deň. I teraz v diaľke tiahlo hrmelo.
Nefňukám preto, že nemôžem ísť lesom, trápi ma oveľa viac ako tými záplavami trpí všetko živé kdesi inde. Ako ľuďom znivočilo domy, ako žijú v strachu z každého ďalšieho dažďa, koľko zvierat v tej záplave zahynulo. Rozumiem dualite dobra a zla, viem, že idú súčasne a nedajú sa oddeliť vzájomne a je v tom všetkom dianí hlboké významové prepojenie, nenáhodnosť. No i tak ma ich utrpenie bolí, súcitím s nimi a posielam im energiu nádeje, naozaj úprimne. Lebo nádej je to, čo nás drží v ťažkých časoch.
Spomenula si na včerajšie správy, ľudia sa vyčerpane brodili blatom, voda vo viacerých dedinách zaplavila domy. A dnes zasa pršalo. Hej, je jedno vnímať dážď za oknom, a druhá vec je zažívať útrapy zo záplav.
Máme oči a nevidíme, máme uši a nepočujeme. Stáva sa občas, že sme slepí a hluchí k utrpeniu iných, nemáme k nemu úctu a vidíme tú svoju bolesť či nepohodu ako najväčšiu na svete. Posudzujeme iných podľa rôznych kritérií, ale málokedy ich dokážeme vidieť a počuť naozaj…
Sedela ticho, popíjala hruškový džús a uvažovala o tých slovách. Je to tak, niekedy sme slepí a hluchí k utrpeniu iných, Naozaj vidieť, naozaj počuť – práve to je najviac, čo si môžu ľudia navzájom dávať…
Elena 29.6.2020