Sedela v temnejúcom podvečere na balkóne a snažila sa upokojiť. Dýchať zhlboka, no nešlo to. Bola otrasená, do hĺbky duše otrasená. Držala lístok, na ktorom svietilo výrazne žltou písmo.
Povedz mi, no tak, povedz mi, komu možno veriť…
Čítala vetu s touto výzvou znovu a znovu. Lístok držala roztrasene, zúfalá otázka v nej rezonovala.
Hm, komu možno veriť, naozaj veriť?
Hľadám čistý svet, bez klamstiev a falošných hier. A bez klamárov, chcem v ňom mať iba ľudí čírych ako pramienok čistej vody. Žiadny potok s močovkou, ani zakalenú vodu plnú bahna a odpadkov. Je aspoň jeden človek naozaj pravdivý, ktorému môžem veriť? Lebo ak nie, nechcem tu zostať, tento svet potom nie je mojim svetom…
Hej, je tu priveľa nečestnosti, priveľa masiek, priveľa priživujúcich sa hyen, priveľa špiny. Hľadáš tú inakosť, a v jednej chvíli prestaneš hľadať, lebo máš pocit, že ťa už nebaví spraviť pri jej hľadaní žiadny ďalší krok. Je to únava zo sklamania, alebo strata nádeje, že existuje niekto taký priezračný, komu môžeš pozrieť do očí a vedieť, že mu naozaj môžeš veriť? Ktovie.
Tento svet má pre mňa priúzke mantinely – sem-tam zakopneš o fľandry v štýle príležitosť pre každého, sem-tam o klamára všetkého druhu. Podaktorí tú morálnu plytkosť maskujú rečami o moderných hodnotách, v hĺbke srdca však všetci vieme, že nie je ľudské klamať, podvádzať, využívať, správať sa nečestne a bezohľadne. Nie, nie, nie, nie je to ľudské. Tak kde sú ľudia, pravdiví, čestní, čistí? Je tu niekto, komu môžem veriť, naozaj veriť?
Hej, hej, povedz mi, komu možno veriť?
Medzičasom sa zotmelo. Len tak sedela a dívala sa do temnoty. Dlho, dlho…
Elena 1.7.2020