Čo je pieseň nášho srdca?
Ide o pieseň zvonku, ktorá oslovuje naše srdce? Tá naša najsamobľúbená? Tá, ktorou si ofukujeme rany? Tá, ktorá nás najviac dojíma? Tá, ktorá nás najviac rozradostní? Tá, ktorú si pospevujeme len tak, keď sme v pohode? Hm, u mňa sú to rôzne piesne – niektoré z nich som už v mojom blogu spomenula – a ako je to u vás, tiež je to viacero piesní, či jedna taká srdcovka pre všetky príležitosti naj…? Za všetky z mojich piesní spomeniem Hallelujah – pri jej cohenovskej verzii v krematóriu truhlu s mojim synom brali preč, navždy, navždy. Tá verzia zostane pre mňa najsilnejšou. Táto od Karliene je nežnejšia
https://www.youtube.com/watch?v=KXQ3chyIhh8
Alebo ide pri piesni nášho srdca o vnútornú, osobitú a jedinečnú melódiu nášho srdca, ktorou tancuje? Jeho tajný šepot, to v našom srdci zakorenené hlboké a dávne, čomu sa sami snažíme porozumieť?
Je na každom z nás, čo označíme ako pieseň svojho srdca.
Žiarivé ráno…
V živote si môžeme zvoliť, či tie veci, ktoré k nám prichádzajú, prijímame ako problém alebo ako príležitosť.
Spadla nám cesta v búrke, a tak chodíme obchádzkou národným parkom. Cestu majú používať miestni – obyvatelia Prednej Hory a Muránskej Huty, alebo zamestnanci OLÚP, pre ostatných sú obchádzky. No bezohľadných hlupákov akoby zhadzovali na Slovensko, pchajú sa tou cestou národným parkom. Keď sme sa dnes vracali z práce a hnalo sa popri nás Veľkou Lúkou smerom k Muráňu už najmenej desiate auto, ktoré evidentne malo značku BL, PP, PO, či podobné neregionálne označenia, dieťa s úsmevom poznamenalo – „akosi veľa ľudí sa dnes rozhodlo sponzorovať políciu“. Lebo pred Muráňom stáli policajti, kontrolujú a pokutujú poctivo na nejakom mieste tejto cesty denne „spôsobilosť na prejazd“. I my sme predkladali občiansky preukaz.
Iste, musíme z domu o pol hodiny skôr, sú to časové i finančné náklady, cesta je úzka, riziková pri stretnutí sa s autom v opačnom smere. Mohli by sme sa situáciou stresovať a mrzutiť. No my sme sa rozhodli brať túto situáciu ako príležitosť. A tak zažívame okamihy neopísateľnej krásy. Veď pozrite.
Vychádzajúce slnko presvitalo Veľkou lúkou v skorom ráne pomedzi stromy a krajina v zábleskoch jeho zlatistého svetla bola rozprávkovo krásna.
Do toho Scarborough Fair sladko plynula, dieťa ju má v mužskej verzii na jednom z CD, v podaní Chaseho Eaglesona, a iba zriedka znie, no pustila mi ju tento raz dokonca dva razy za sebou
https://www.youtube.com/watch?v=5SpGNgpfHqo
Je to jedna z piesní môjho srdca, i keď moja naj… verzia Scarborough Fair je iná.
Ach, poviem vám, je ťažké ísť takýmto ránom zavrieť sa medzi štyri múry v práci, namiesto vybehnutia na lúku. Je to lúka dávnych čias, ako si uvedomí človek, keď na ňu vkročí – plná rozličných kvetov, vanie z nej tisícero vôní aj farieb.
V takých situáciách vieme, že niet peňazí a lákadiel, ktoré by dokázali nahradiť tieto okamihy. Teda vedia to ľudia mojej krvnej skupiny, ktorí neuprednostnia obchoďáky a nočný život pred takýmto ránom. Netvrdím, že ľudia mesta a kaviarní sú horší, len majú iný životný štýl a hodnoty. Sme skrátka rôzni.
Pieseň môjho srdca má tóny prírody – plynie s oblakmi, šumí s vetrom, poskakuje v slnečných lúčoch. Vlastne už dnes v skorom ráne si naukladám trblietavé okamihy veľkolúckeho rána do srdca – a vytiahnem ich zajtra, putujúc včasránom zo Zvolena, kde na intráku kvôli spojom prespím, do Banskej Štiavnice. Ráno v meste má iste tiež svoje čaro, lúče slnka zlátia všetko, no mne je bližšia rozprávková krehkosť rána v prírode.
Moc si prajem, aby sme všade nenastavali hotely a zjazdovky a vyhliadkové veže. A aby sme si uchránili takéto miesta s čistou krásou.
Elena 7.7.2020