Kapustné hlavy by sme museli mať, aby sme neprehliadli túto hlúpu hru na odpútavanie pozornosti. Je to smutný fakt – Kollárova diplomka centrom sveta sa stala na Slovensku na dva týždne – a pár hlupákov na to skočilo.
Ostatní si položili tie správne otázky.
Psy štekajú a karavána zatiaľ ešte stále ide ďalej. Dokedy?
V živote je podľa mňa mimoriadne dôležité vedieť dať si správne otázky.
Odpovede nie sú natoľko dôležité ako otázky – lebo odpovede potom hľadáme. A akosi som presvedčená, že práve správne otázky nám pomáhajú nájsť ten správny smer. Lebo odpovede sa v čase môžu meniť, otázky by mali zostávať ako svetlo betlehemskej hviezdy.
Prezradím vám teraz jednu naozaj hlbokú vec o mne – najviac na mňa zapôsobí človek, ktorý mi pri prvom stretnutí s ním položí múdru otázku. Lebo rozumiem, že ide za presne takým svetlom, ako spomínam vyššie. Je to taká moja tajná hra – opýtaj sa ma niečo, a ja pochopím, aký si človek.
Neprezradím vám, pravdaže, akú otázku pokladám za No.1.
Od čoho sa odpútava pozornosť?
Žeby od podmienok, za akých by sme „dostali“ peniaze na opravu letiska Sliač?
Žeby od problematiky migrácie a „úspešnosti“ integrácie migrantov v krajinách, kam ich primigrovali?
Žeby od zúfalosti situácie, v ktorej teraz Slovensko je – a jej neriešenia?
Veď uvažujme – koľko problémov máme.
Pribúda nám prípadov COVID.
Myslím, že to problém bude. A že pribudne aj mŕtvych – skrátka ja nie som natoľko otrlá, aby som mávla rukou ako niektorí, že veď ľudia umierajú na kadečo, tak čo by nie i na COVID, aby sme to nedramatizovali. Pre mňa žiadny ľudský život bezcenný a nepokladám ho za list hodený do koša, len tak, bezcitne a bez zábran. Vidím zakaždým za ním človeka, ktorý chcel a mohol žiť. Mal svoje obyčajné ľudské sny a radosti. Mal, no ktosi spôsobil, že jeho cesta skončila. Mnoho ľudí by dnes celosvetovo žilo – keby nebolo bezohľadných a nedbalých, ktorí jazdia bezohľadne, konajú bezohľadne, alebo v súvislosti s koronou rozvláčajú nákazu, lebo sa im lení sedieť v karanténe, či dať si spraviť testy.
Pribúda nám nezamestnaných.
Hŕba ľudí sa primigrovala zo zahraničia, neplatili tu poistné odvody zdravotnej a sociálnej poisťovni, a sú pre nás v tomto smere záťažou navyše. Hoci i bez nich sme tu mali ťažkú situáciu, lebo rastie nezamestnanosť, ktorú mnohé firmy skrývajú pod hlavičku COVID.
Pribúda hrozieb v našom životnom štýle.
Od všetkým viditeľných a pozornosť pútajúcich – ako počasie prinášajúce pohromy, cez rastúce ceny a životné náklady, až po také zdanlivo neviditeľné, ako je meniaca sa pozícia ľudí vo vzťahu ku spoločnosti. Stávame sa na jednej strane otrokmi konzumu, a veľmi ťažko vieme žiť bez základných civilizačných výdobytkov, ako je elektrina, mobil, auto. Na druhej strane sa stávame v dôsledku toho otrokmi na gombík, za žobrácke mzdy pracujeme a za čoraz menej prijateľných podmienok. A na tretej strane spoločnosti a štátu dôverujeme čoraz menej. O tom všetkom by sme mohli písať hodne dlho.
Odpovedí na otázku, čo všetko sa týmito malými humbugmi zakrýva, by sme mohli nájsť ešte viac – ale nejdem konšpirovať. Je na každom z nás, aby sa dobre díval, a uvažoval a uvažoval…
Elena 9.7.2020